Môj „obyčajný“ list

13. 2. 2008 | | Názory

Som študentka. Volám sa Jana, ale priatelia a známi mi nehovoria inak ako Zara. Tak to asi musí byť, keď sa narodíte ako Zarová. Popri škole sa venujem i práci a posledné dni som mala viac ako nabité. Ani cez víkend som si neoddýchla. Do našej firmy zavítala zahraničná návšteva a vyšlo to práve na mňa, aby som im pripravila nejaký zaujímavý program.

Som študentka. Volám sa Jana, ale priatelia a známi mi nehovoria inak ako Zara. Tak to asi musí byť, keď sa narodíte ako Zarová. Popri škole sa venujem i práci a posledné dni som mala viac ako nabité. Ani cez víkend som si neoddýchla. Do našej firmy zavítala zahraničná návšteva a vyšlo to práve na mňa, aby som im pripravila nejaký zaujímavý program. Takže nečudo, že keď som sa pondelok zobudila, moja prvá myšlienka bola prianie po obyčajnom dni. Proste do školy, popoludní na byt a len tak vegetiť (pondelok mi totiž vzhľadom k tomu víkendu dali v práci voľno). Vstala som už o siedmej (sama neviem prečo tak skoro, keďže škola mi ten deň začínala až o deviatej), ale čo už. Aspoň sa nemusím ponáhľať. Urobila som si svoje obľúbené raňajky, biely jogurt s cereáliami a banánom a bez zhonu (ktorému sa inak vyhnem len výnimočne) som si ich vychutnala. Krása.

Pri výbere spoju do školy som dala prednosť autobusu. Ide dlho, ale aspoň nemusím prestupovať. A to sa mi nechcelo. Sadla som si na jedno z prázdnych sedadiel, dala na uši slúchadlá a zapla si svojich nových obľúbencov, Sunrise Avenue.

Ako tak sedím, zrazu na jednej zastávke nastúpia dvaja divní chlápkovia. Kožené bundy, natrhnuté džínsy a nasratí pohľad v tvári. I to by stačilo k tomu, aby som sa cítila nepríjemne a činnosť srdca sa zmenila pod prílivom mierneho strachu. Ale to nebolo všetko. Jeden z nich mal v ruke zbraň. To už nebolo len tak niečo. Sedeli asi len dva metre odo mňa. Tá zbraň bola veliká. Držal ju oboma rukami. Takmer som nedýchala. V hlave mi lietali všetky možné myšlienky. Možno nie je skutočná. Určite nie je nabitá. Je to len hračka. Len pokoj, nič nehrozí. Už dávno som nezažila sedem minút, v ktorých by bolo zhmotnené také množstvo strachu. Keď o dve zastávky vystúpili a ja som ostala celá a bez zranenia, náramne sa mi uľavilo. Uf. Vďaka. Vďaka, že sa nič nestalo.

Zvyšok cesty našťastie prebehol bez problémov a nezvyčajných udalostí. Tá jedna mi veruže bohato stačila i na celý týždeň. No vnútorne som ostala nepokojná, čo viedlo k niečomu, čo sa mi fakt nikdy nestáva. Zabudla som sa a vystúpila až o zastávku neskôr. V konečnom dôsledku to viedlo k neskorému príchodu do školy (čo sa mi takisto nestáva, na vzore svedomitého študenta si dávam záležať). Vbehla som do učebne, kde práve prebiehala hodina nemeckého obchodného jazyka práve keď mal jeden spolužiak prezentáciu. Usadila som sa a až v tej chvíli to dorazilo do mojej hlavy. Dokelu. Nie, nie, nie. To nemôže byť pravda. Nemôže to byť dnes. Otvorila som zošit (keby som sa k tomuto činu dostala doma, všimla by som si to, ale ja som ho za celý týždeň bohužiaľ neotvorila) a bolo to tam. Modré na recyklovanom papieri. Pripraviť si prezentáciu o nejakej firme či výrobku. Áááááááááááách!!! Nemala som pravdaže ani bodku. Nič. Zvažovala som, čo urobiť. Čo by mohlo byť lepšie? Ospravedlniť sa, alebo improvizovať? O našej firme by som čo to vedela, ale ako by to vyzeralo? Určite zmätene a chaosne. Hlavne s mojou úžasnou trémou vystupovať pred kolektívom. Tak to sa ti teda podarilo. Si v maléri. A v nie hocijakom. Nemeckom. A vzhľadom k tvojim výkonom v tejto oblasti to je vážne blbé.

Trieda zatlieskala. Prezentoval firmu Adidas a to čo som videla bolo fakt namakané. I jeho nemčina skvelá. Žiadne habkanie, ani gramatické chyby. Profesorka bola nadšená.

„Tak, ohodnoťte spolužiaka.“

„Es war super,“ vyhŕkol jeden. Ďalší sa pridávali. Podľa očakávaní, samé pozitíva.

O chvíľu sa usadil. Cítila som to. Blížila sa osudová chvíľa.

„Slečna Zarová, môžete ísť Vy.“

Muselo to znieť hrozne. Vedela som to. Ale na zrozumiteľný prejav som sa nezmohla. Len som nejako zo seba vylúdila vety, hovoriace o tom, že to nemám, že ma to mrzí, že som toho mala veľa a zabudla som. Bláboly, pravdivé, ale i tak. Trapas. Tak, teraz si si to u nej vyhrala. Fakt. A to ťa čaká na konci semestra spraviť u nej ústnu skúšku. Videla som v jej tvári, že tých mínusových bodov som získala hneď niekoľko.

„Tak Vám to presúvam na budúcu hodinu. Ale nech to máte o to lepšie pripravené.“

„Áno, dám si ozaj záležať.“

Mala som mini dušičku. Ja a super prezentácia po nemecky? Dokonalé science-fiction, ale nebolo inej možnosti. Proste sa to musí podariť. Hlupaňa, to si si ale zavarila.

Zvyšok dňa tak nejako prešiel. Ale nebol to deň, aký som si predstavovala. Tá nemčina ho poznačila. Hnevala som sa na seba. Trochu mi zlepšilo náladu pár známych, čo som stretla na chodbe a pokecali sme. To vždy poteší. Ale inak, nič moc. Sedela som v učebniach, počúvala výklad, no nezaujato a hodinky som sledovala viac než je u mňa zvykom. V mysli som už často zavítala k svojej izbe a vytúženému popoludňajšiemu voľnu. Rozvalím sa na posteľ, pustím na notebooku ďalší diel Prison Break, to bude pohodička. A potom nejaká príjemná hudba. Nech už tá škola skončí. Všetka chuť po nej (niekedy mi pondelkové predmety prídu zaujímavé) zmizla. A našťastie, jej koniec prišiel. Posledná hodina skončila o štvrť na tri, tak som ešte stihla i obed. Už len cestou na nákup, a potom hurá hurá na byt.

Prechádzala som sa Hypernovou, dávala veci do košíka. Nabrala som toho dosť, moje zásoby potravín už totiž boli takmer na nule. Všetko som to povykladala na pult a pokladníčka mi to nablokovala. A vtedy to prišlo. Zlatý klinec dňa. Hrabala som v taške, prezrela som všetky kúty a nič. Nebola tam. Moja peňaženka zmizla. To už bolo na mňa priveľa. Muselo to byť v buse, ako tam bola taká veľká tlačenica, telo na telo. Sakra. Ako sa mi to mohlo stať? Veď si na kabelku dávam vždy taký pozor. Vždy, žiaľ, dnešok bol výnimkou. Cítila som sa dvojnásobne hrozne. Jednak, že ma okradli a jednak trápne, že celý veľký nákup tam musím nechať a pokladníčka ho bude musieť stornovať. Ospravedlňovala som sa ako som len vedela, našťastie to vzala s pochopením. Vyšla som von, sadla si na schody a v zúfalstve hľadela pred seba. V tej chvíle mnou niekto potriasol.

„Slečna, zobuďte sa. Konečná. Musíte vystúpiť.“

„Čože? Kde to som? Čo sa deje?“ Pozerala som vôkol seba a nechápala som.

„Zaspali ste v autobuse.“

„Prosím? Ako to? A koľko je hodín?“

„Niečo po deviatej ráno.“

„Ráno?“

Chlap na mňa pobavene hľadel.

„Áno, ráno.“

Niečo po deviatej. Vystúpila som a rýchlo som sa snažila usporiadať si myšlienky. Zaspala som. Teda nič z toho sa nestalo. Žiadni grázlovia v buse. Žiadna trápna nemčina. Zalovila som v taške. Peňaženka tam bola. To mi ale odľahlo. Meškala som síce do školy, ale to mi v tej chvíle až také zlé neprišlo. Pocítila som radosť. Môj deň ešte nie je v háji. Ešte môže byť aspoň z prevažnej časti obyčajný a pokojný, ako som ho chcela. S úsmevom na perách som sa pohla smerom od zastávky. Blízko mňa som začula hádať sa akúsi partičku chlapov. Kašlala som na nich. Čo ma po tom. Mňa sa to netýka. Ja musím tak akurát nájsť opačnú zastávku a dostať sa do školy. Vtom sa z tej party niekto odpojil a bežal mojím smerom. A práve keď ma míňal, zaznel výstrel. Niekto z tých zvyšných vypálil. V tej chvíli bolo úplne jedno prečo. V tej chvíli ma trápila len jedna vec. Ten výstrel netrafil ciel. Trafil mňa. Keď si to všimli oni, zmizli. Ani ich nenapadlo pomôcť. Kdeže. V sekunde ich nebolo. Cítila som bolesť v nohe. Stále viac a viac. Až som už nevládala stáť. Naokolo nikoho. Cítila som, že o chvíľu už nebudem vládať udržať vedomie. Pamätám si už len blížiace hlasy. Ich počet narastal. Niekto blízko mňa vytáčal číslo na mobile. Z útržkov, ktoré ku mne ešte stihli doznieť, som dedukovala, že volá záchranku. Niekto sa nado mnou skláňal. A ja som prestala vnímať.

Prebrala som sa až neskôr v nemocnici. Ležala som na lôžku. Toto už nebol sen. Videla som svoju operovanú nohu. Seba v prostredí, kde som vôbec netúžila byť. Môj obyčajný deň bol isto iste v nenávratne.

Mohlo by vás zajímat: