O tom, ako sa študent do Ameriky vybral – časť 8

10. 9. 2015 | | Cestování, Kariéra, Studentský život 7015-300

Ubieha deň za dňom, týždeň za týždňom a skvelý pocit z leta sa začína meniť na deprimujúcu rutinu. Ráno vstať, stráviť celý deň v práci pod tou spaľujúcou žltou vecou na oblohe, doma večera, pivo, film, pokec a spať. And repeat. Našťastie máme jeden deň v týždni vyhradený pre regeneráciu zdravého rozumu a načerpanie nových síl. Milovaný day off.

Niagara falls

Nestáva sa síce často, že by sme dostali off viac ako dvaja život nasadzujúci dobrodruhovia naraz, ale z času na čas sa nám podarí votrieť sa do priazne bohov z officu na Olympe. A tak sme sa jedného pekného dňa spojili štyri duše, požičali sme si štvorkolesového tátoša a vybrali sa v ústrety severnému susedovi: Kanade. Náš výlet začal tesne po polnoci. Čakalo nás totiž 9 hodín trmácania sa krížom cez štyri štáty až ku Niagárskym vodopádom. Čo sa cesty týka, väčšinu som veľmi neúctivo voči mojim parťákom prespal. Ja som sa snažil, naozaj, ale cestovanie akýmkoľvek dopravným prostriedkom má na môj spánkový režim priam zázračný účinok. Boj proti nemu bol dokonca podkladom pre vznik báje o kráľovi Sizyfovi.

Ale konečne sme docestovali, môžeme začať objavovať. Úprimne, Niagáry boli pre mňa osobne veľkým sklamaním. Áno, výhľad krásny, park dookola tiež, ale aj tak jediné, čo vidíte, je vodopád. Naozaj obrovský vodopád, ale stále len vodopád. S výhľadom z Petřína na nočnú Prahu sa nemôže porovnávať ani vo svojich najdivokejších snoch. Chudák, a tak sa snažil. Tento dojem by zrejme vylepšila plavba loďou až úplne na okraj spenených vĺn padajúcej masy vody, stráviť však hodinu podriemkavaním v stáde za nekresťanské množstvo zelených obrázkov prezidentov, ďakujem, ale dnes nie.

Keď už sme ale tam, treba nejak zabiť zvyšok času do odchodu. Tak sme sa rozhodli navštíviť miestny morský svet. Hneď na úvod nás čakalo tanečno-plavecké vystúpenie dvoch tuleňov a ich pôvabnej opatrovateľky. Na Niagároch však boli stáda úplne všade. A vlk má nie vždy náladu skrývať sa odetý v rúne medzi ovečkami. Tak som sa po chvíli rozhodol pokračovať v prehliadke zvyšku expozície. Tučniaky, žraloky, koraly a medúzy, pirane či korytnačky, a X ďalších viac aj menej zaujímavých obyvateľov svetového oceánu. To, čo získalo na rôznorodosti druhov, strácalo na svojej veľkosti, a tak sme boli po asi trištvrte hodine pripravení na návrat domov.

Washington D.C.

Bol to jeden z tých početnejších prípadov, kedy som na off ostal sám. Tak som sa rozhodol navštíviť neďaleké dísíčko. Absencia histórie je síce veľký nedostatok amerických miest, ale v porovnaní s Niagármi to bol neuveriteľný zážitok.

Čo ma však na Washingtone fascinuje najviac, je pravidlo, že tam nikdy nesmie stáť budova vyššia, ako Kapitol. To je aj dôvod, prečo sa jeho obyvatelia nesnažia stavať svoje obydlia až ku oblakom.

Trip som začal pri sídle hlavy štátu. Biely dom tak trocha nesplnil moje očakávania, ale to len preto, lebo dookola boli uzavreté celé ulice, s úmyslom ochrániť najmocnejšieho muža planéty. Tak som sa zmohol len na chabý výhľad počas predierania sa neurčitou masou mäsa a potu, prilepenou na plote. Radšej som si to rýchlo namieril na National Mall. Desiatky obrovských múzeí praskajúcich pod náporom desaťtisícov exponátov a všetky zadarmo.

Keby som tak nemal vo vrecku príručného satana vo forme hodiniek, ktorý ma hneď vrátil do reality. Tak som si doprial jedine Smithsonian castle a National air and space museum, dotknúť sa kameňa z povrchu Mesiaca a stáť face-to-face lietadlu bratov Wrightovcov je lepšie ako nič. Ešte rýchlo dobehnúť k budove Kapitolu a naspäť cez celý Mall ku kúsku Egypta v novom svete, obelisku Washington monument. Vtedy mi pohľad do mapy pokazil radostnú predstavu toho, koľko som už z môjho plánu prešiel. Predo mnou sa rozprestieral park väčší ako ego Kim Čong-una schovávajúci vo svojich útrobách peknú zbierku pamätníkov. Second world war memorial zobrazujúci oproti sebe Atlantik a Pacific, Vietnam veterans memorial – stena pokrytá menami všetkých padlých hrdinov amerického národa, Thomas Jefferson – antický chrám na brehu rieky Potomac, Franklin D. Roosevelt: „I have seen war…I hate war.“, Martin L. King a jeho nesmrteľná „I have a dream speech“…vymenovať všetko snáď ani nie je v ľudských silách. A na celé kráľovstvo múdro dohliadal zo svojho trónu sám Lincoln.

Bohužiaľ noc už stihla schovať celé mesto pod svoju tmavú perinu popretkávanú hviezdami, tak som ukončil tento úžasný deň a poponáhľal sa na najbližšiu stanicu metra. Nebol to predsa môj posledný deň voľna, takže zážitky z ďalších kútov tejto podivuhodnej krajiny na seba nenechajú dlho čakať.

ČTĚTE TAKÉ:

Mohlo by vás zajímat: