Zviaž ma, keď to dokážeš

3. září 2009 – Lucia Gecelovská
Literární ostrov - Tvorba a fejetony

„Zviaž ma, keď to dokážeš,“ zahlásil mladý kameraman pri večeri. „Inak zviažem ja teba.“ Servírka z kuchyne na neho prekvapene hľadela. Bavili sa o filmoch a hudbe a on do toho zrazu zapotil niečo také. Díval sa na ňu s nečitateľným úsmevom na perách. Ako to myslel? Žartoval. Ale skôr, než to prezradil, vzala to vážne.

„Tak dobre.“ Prestávka jej skončila. Vstala a uviazala si zásteru. „Nech je sranda,“ dodala. „To ako fakt?“ Prekvapený bol zrazu on. „No jasne. Večer, keď skončím v práci.“ Zatiahla zásteru ešte pevnejšie a vošla do kuchyne.

Deti v jedálni robili hrozný randál. Kúsky cestovín a hranoliek sa váľali všade po dlážke, občas v kombinácii s červenou presladenou limonádou, ktorá sa brutálne lepila. Naviac bolo neľudsky horúco a dusno. Potila sa a ledva sa držala na nohách. Stála v rohu a sledovala situáciu. Oprela sa o stenu a zrakom zablúdila k stropu. Myklo ňou. Zo stredu miestnosti visel dlhý povraz. Na jeho konci sa hompáľala vo vzduchu mladá dievčina. Ruky mala za telom zviazané a tak kývala len nohami a podivne knísala hlavou. Ústa mala previazané tričkom, takže jej krik nik nepočul. Spoznala ju. Mala jej ústa i vlasy. Dokonca i dĺžka nôh sedela. Pozrela na seba a potom zas na ňu.
„Ach,“ vzdychla nahlas, no v ruchu jedálne to nik nepostrehol. Zdalo sa jej, že ju niekto poklepal po pleci. Vtedy si všimla jeho. Mladý kameraman stál kúsok od visiacej dievčiny a škodoradostne sa smial. Kopala nohami stále pomalšie a tvár jej bledla. Jej slabnutím jeho smiech silnel. Preboha, musí ju zachrániť. Zas jej niekto poklepal po ramene. Šéf. „Došli hranolky. Prines ihneď novú várku.“ Rýchlo sa spamätala a šla splniť príkaz. Obraz dievčiny jej ale naďalej visel v hlave.

Stál v rohu kuchyne, nemal kam utiecť. Ruky mal zopäté a prosil o milosť. Servírka držala v ruke lano, úškrn ohavil jej tvár a približovala sa k nemu. „Vyzleč si tričko a možno sa zľutujem.“
„Ale…“ Švihla povrazom. Dotkol sa jeho nohy a zanechal stopu. Zobliekol si tričko. „A teraz nohavice.“
„Blázniš?“ Opäť švihla lanom. Zasiahla jeho rameno. „Au!“ Zobliekol si nohavice. Zrazu si ho všimli ľudia v kuchyni a rozosmiali sa. „Pozriete na neho. Úbožiak! Svaly žiadne a ešte mu i kosti vytŕčajú.“ Pridala sa k ich smiechu. „To máš za tú jedáleň. A teraz…“
„Hranolky sú už hotové. Tu máš, môžeš ich odniesť na stôl.“

Začala sa večera obávať. Vlastne ho ani poriadne nepozná. Nevie, čoho je schopný. A čím ho zviaže? Dokáže to vôbec? Ak nie, tak… Chytila metlu a zamietla pár hranoliek a cestovín okolo samoobslužných stolov. Tričko i šortky mala úplne prepotené, vlasy sa jej nechutne lepili k hlave. Potrebovala si sadnúť a napiť sa vody. Zrazu ju niekto ovalil metlou. Zakrútila sa jej hlava a zvalila sa na dlážku. Cítila, ako ju zväzuje. „Haha. Mala si byť šikovnejšia,“ smial sa jej do ucha a pevne zatiahol uzol. Od únavy nevládala ani kričať.
Niekto ňou potriasol. „Si v poriadku?“ Prebrala sa a rozhliadla okolo. Ležala na zemi vedľa prišliapnutej hranolky a kúska paradajkovej omáčky. „Čo sa stalo?“ „Tu máš vodu. Daj si.“ Pila a koncentrovala sily. Na opačnom konci miestnosti stál on s kamerou, natáčal to a lišiacky sa usmieval.

Keď jej skončila smena, bolo už takmer desať hodín. Dovliekla sa na chatku a sadla si na posteľ. Túžila po sprche a spánku. Na to ale ešte nebol čas. Oči sa jej zatvárali, nohy ju ledva počúvali, ale vstala a začala prehľadávať svoje veci. Niečo snáď objaví. Prehrabala všetky poličky i kufor, ale nič lepšie ako staré bavlnené tričko nenašla. Roztrhla ho na dva pevné pásy a vyrazila hľadať kameramana.

Noc mala farbu slabej a nevydarenej kávy. Čierňava sa miešala s akýmsi oparom či hmlou. Naviac fúkal silný vietor a primiešal do toho piesok od jazera. Prebíjala sa tým a rozmýšľala, ako to urobí. Musí ho prekvapiť. To je jej jediná šanca. V priamom súboji by neuspela, je silnejší. Stretli sa neďaleko jeho chatky. Presne tak, ako nechcela. Stáli oproti seba vo vzdialenosti troch metrov. Ona držala v ruke dva bavlnené pásy a on…
„Kde si to zohnal?“
„Toto?“ potľapkal víťazne po povraze. Pri pohľade na jej kúsky trička sa zasmial. „Tak poďme na to,“ zahlásil a švihol. Zľakla sa a dala sa do behu. Po pár krokoch sa potkla a spadla. Keď sa prebrala, našla sa priviazaná k jeho posteli. Nemohla hýbať rukami ani nohami. On sedel kúsok od nej na stole vedľa nového počítača, počúval Chemical Brothers a sledoval ju. Svetlo svietilo. Chcela vykríknuť, keď si uvedomila, že ústa ma previazané tričkom. Páchlo potom a prachom. Zakmitala telom. Bezvýsledne. Lano nepovolilo ani trošku. Nemala šancu utiecť. „Tak, už si hore. Môžeme teda začať.“ Na perách jej visela otázka: „S čím?“ Ale nevyšla von.
Zhasol svetlo. Nič nevidela, ale počula jeho kroky, ktoré sa blížili k posteli.

Poklepal ju po pleci. „Tak čo myslíš?“ Vytrhol ju zo zamyslenia. „Páči sa mi to,“odvetila.
„Vážne? Povedal som to len ako žart.“
„Pomenujem tak svoju poviedku. Nech je sranda. A dám ti hlavnú úlohu.“
„Čože? Preboha, to nie.“ Servírka sa potmehúdsky usmiala. „Neskoro. Už ju máš.“ Prestávka skončila, vstala a uviazala si zásteru. Zamávala im a vošla do kuchyne.

Keď sa prebral, našiel sa priviazaný k svojej posteli. Nemohol hýbať rukami ani nohami. Ona sedela na stole vedľa jeho nového notebooku, počúvala Cranberries a sledovala ho. Svetlo svietilo. Pokúsil sa vykríknuť, ale nešlo to. Okolo úst mal previazaný pás starého bavlneného trička. Zamykal končatinami. Bezvýsledne. Povraz nepovolil ani o kúsok. Neutečie. „Vidím, že už si sa prebral. Výborne, takže môžeme začať.“ Hodil na ňu vydesený pohľad. „S čím?“ pýtali sa jeho oči. Vedľa jej ľavej ruky ležala plechovka. Vzala ju a zhasla svetlo. Nič nevidel, ale vnímal jej kroky. O chvíľu stála vedľa postele. Začul zvuk otvaráča na konzervy. A potom sa kabínkou ozval prenikavý smiech servírky. Mladý kameraman vykríkol.