V roku 1975 získali Nobelovu cenu za ekonómiu opäť dve osobnosti. Za príspevok k teórií optimálnej alokácie zdrojov si ju odniesli Holanďan Tjalling Ch. Koopmans a zo Sovietskeho zväzu pochádzajúci Leonid V. Kantorovich.
V roku 1975 získali Nobelovu cenu za ekonómiu opäť dve osobnosti. Za príspevok k teórií optimálnej alokácie zdrojov si ju odniesli Holanďan Tjalling Ch. Koopmans a zo Sovietskeho zväzu pochádzajúci Leonid V. Kantorovich.
Prvotným záujmom oboch bola matematika. Kantorovich (1912–1986) sa stal jej študentom na Leningradskej univerzite. Už v druhom ročníku sa zapojil do popredného teoretického výskumu. Neskôr sa tu stal i profesorom a doktorom vied.
Jedným z hlavných bodov jeho bádania sa stala funkcionálna analýza, ktorá na prelome 20.-tych a 30.-tych rokov zaznamenávala búrlivý rozvoj. Zastal do čela vychýrenej leningradskej matematickej školy, ktorá na tom mala nemalé zásluhy. Z funkcionálnej analýzy vychádzal i v neskorších výskumoch a vedeckých prácach, v 40. rokoch sa zaoberal jej prepojovaním s numerickou matematikou. Publikoval mnoho, mimo iného sa podieľal na spracovaní učebnice funkcionálnej matematiky, ktorá je populárna i v dnešnej dobe.
Štúdium ekonómie sa k jeho práci pridalo v 30.-tych rokoch. V rámci výskumu, do ktorého sa zapojil, došiel k výsledku, označovaného ako úloha lineárneho programovania. V roku 1939 vydal knižku Matematická metóda plánovania a organizácie výroby, kde popísal jej základné myšlienky a algoritmy. V roku 1959 vyšlo jeho významné ekonomické dielo Najlepšie využitie ekonomických prostriedkov. Zahŕňalo výklad optimálnych prístupov k takým ekonomickým problémom ako plánovanie, oceňovanie, efektívnosť zásob, či decentralizácia rozhodovania.
Získal viaceré významné ocenenia, presadzovanie výsledkov jeho výskumu ho však stálo nemalú námahu.
Oženil sa ako 26-ročný s lekárkou. Mali dve deti, syna a dcéru, obaja sa venovali ekonomickej matematike.
Koopmans (1910–1985) študoval na univerzite v Utrechte. Spočiatku sa zameriaval takisto na matematiku, po treťom ročníku presedlal na teoretickú fyziku.
Záujem o ekonómiu v ňom prebudila ekonomická kríza v úvode 30-tych rokov. Na univerzite v Leidene si spravil titul PhD. Získal ho roku 1936 za prácu Lineárna a regresná analýza ekonomických časových rad. V 40.-tych rokoch bol pozvaný do USA, kde sa stal členom Cowlesovej komisie pre ekonomický výskum. Neskôr viaceré roky pôsobil i ako jej riaditeľ. V rokoch 1942–44 pracoval i pre britsko–americkú Radu pre reguláciu zlúčeného loďstva. V štúdii, ktorú pre nich spracoval, navrhol schému výpočtu optimálnych tras lodí. Opierala sa o využitie tieňových dopravných nákladov.
Z celej jeho práce sú najviac cenené jeho výsledky z oblasti modelovania výrobného procesu a výsleky v makroekonomickej teórii ekonomického rastu.
Tradičnú produkčnú funkciu nahradil modelom, popisujúcim výrobný proces na základe snahy ekonomických subjektov, nezávisle od inštitucionálnej štruktúry ekonomiky.
Zaoberal sa tiež rozdelením národného dôchodku medzi spotrebu a investície z hľadiska optimalizácie a efektívnosti. I v oblasti ekonomiky dopravy a ekonometrických metód dosiahol významné výsledky. Veľké uznanie majú jeho zásluhy spojené s rozvojom lineárneho programovania.
V 70.-tych rokoch sa stal v rámci práce pre Medzinárodný inštitút na aplikáciu systémových analýz (IIASA) vedúcim ich Metodologického projektu.
Mnohí ekonómovia považujú niektoré jeho práce za ťažko dosiahnuteľné. Jeho výklad nových ekonomických poznatkov bol totiž ojedinelo stručný, jasný a presný.
Oženil sa roku 1936. Vzal si študentku ekonómie, ktorá mu bola i podporou v jeho práci. Ich tri deti sa tiež venovali prírodným vedám.
