Druhý díl. Malú ponurú miestnosť osvetľovalo len slabé svetlo nočnej oblohy. Tma bola v prevahe. Neľudské to miesto. Ani život nebolo cítiť. I pavúky sa kamsi stratili, zanechajúc za sebou splete pavučín.
Malú ponurú miestnosť osvetľovalo len slabé svetlo nočnej oblohy. Tma bola v prevahe. Neľudské to miesto. Ani život nebolo cítiť. I pavúky sa kamsi stratili, zanechajúc za sebou splete pavučín.
Majiteľovi zdá sa neprekážali. Nechal ich tak, ako ich napriadli. Niektoré tak viseli už týždne. Pavučiny a prach. Na stenách, na nábytku, na dlážke. Len kde tu stopy po obuvi. Niekto tu predsa len býval. Niekto tu predsa len občas spravil pár krokov. Odtlačky prstov na skrinke. Niekto tu i žil a používal ju. Neľahko je tomu uveriť. Veď i dýcha sa ťažko. Pavučiny a prach a ten divný zápach. Neľudské to miesto. Ani život tu necítiť. No niečo predsa len a nepríjemne to morí vzduch v už i tak nepríjemnej miestnosti.
Piatok končila jej pravidelná týždňová drina v malom obchode uprostred dediny. Ako nenávidela tú hnusnú prácu za pultom. Skurvený džob tomu hovorila. Chrbát ju bolel od niekoľkohodinového státia, zákazníci nadávali a frflali a ona musela strúhať úsmev za každú cenu. Boha im. Sralo ju to. Čo ale zmohla? Vedela tvrdo pracovať. A čo iného by robila? Ona, nevzdelaná hlupaňa zo zapadákova. Čo jej rodičia slopali od rána do večera, čo by sa oni starali o jej školu. O dom sa nestarali, o nič. To ona. Ona makala za všetkých. A kde je teraz? Celý týždeň drie a hrá tú hru na úsmev v tom hnusnom zapadnutom obchode. Dvanástky či osmičky. Neznáša oboje.
Víkendy nerobí. A tak piatok, keď skončí, odtrepe sa do krčmy a zalieva svoj smutný život. Sedí sama a pije. Niekedy k nej príde Plešatý. Starý chudák. Takmer bez haliera. Občas sa zľutuje a kúpi mu pivo. Sedia a pijú. Nadávajú na svet, na seba, na všetko. Žialia nad tým, čo stratili. Čo opustili.
Ten piatok Plešatý neprišiel. Sedela sama. Vedela už vtedy, čo príde? Vyzerala, že nevie vôbec nič. Len sedí, na stole whisky a myšlienkami blúdi v minulosti, kdesi tam, kde bola aspoň trochu šťastná. Vyčíta si už mnohokrát vyčítané. Niektoré veci ani čas nezahojí. Už tým rečiam o jeho hojivých účinkoch neverí.
Malú miestnosť osvetľovalo len slabé svetlo. Cez zaprášené okno to mesiac a hviezdy nemali ľahké. Tma bola v prevahe. V rohu už ledva na nohách črtala sa stará drevená posteľ. Pokrýval ju akýsi veľký a ťažký kus čohosi tmavého. Deka. Špinavá a deravá. Majiteľovi to zdá sa neprekážalo. I v špine sa dá spať. Vždy lepšie než zima. A čistá deka spánok neuľahčí. Nezaženie nočné mory. Nevymaže jeho tvár. To len spánok sám občas dokáže.
Vedľa postele stojí už takmer rozpadnutý nočný stolík. Čo na ňom? Malá lampa, už roky nezapnutá, prach a kruhová stopa po fľaši. Ešte toho večera tam stála i tá. Hľa, niekto tu ozaj žije. Niekto ju zobral. Pil z nej. Kde je teraz?
To on, Plešatý, ju našiel. Klopal ráno na dvere. Jesť chcel chudák. Nemal ani na chlieb. Okradli ho, gauneri. Ona dá. Má dobré srdce. Zlomené, ale dobré. Dá chlapovi najesť. Pomôže. Už neraz pomohla. Klopal a žiadna odpoveď. Musí byť doma. Večer ju videl vchádzať. Spí ešte? Kukol na nebo a hádal. Už bude desať, tipoval. Tak dlho nikdy nespí. Ona nie. Nemá šťastie na toľko pokoja. Budí sa skoro. Už na svitaní. Znovu zaklopal. Otvorí si. Môže snáď, veď sú známi. Smutní známi, to whisky a pivo ich spája, ale spája ich čosi. Môže. A otvára dvere do ponurej miestnosti, kde vládnu prach a pavučiny.
V strede miestnosti trónil stôl. Pátraj v minulosti a uvidíš šikovné ruky, čo ho zhotovili. Z dobrého dreva, kvalitne. Preto stále stojí a stojí. Znáša čo na neho dajú. Čo na neho padne. Pevne stojí a zvláda záťaže. Na ľavo už takmer prázdna fľaša. Niekto z nej večer pil. Bez pohára. Toho na stole nebolo. Len vrchnák ležal vedľa fľaše. Len ten a ešte čosi. Väčšie. Špinavé a strapaté. Večer padla na zem, keď sa knísala domov. A vlasy ráno kvôli práci umyté chytili nádych celej miestnosti. Prach. Špina. Zapadli. Celá hlava zapadla, na stôl. Tam ležala, vedľa zvyšku whisky a vrchnáku. Čo to kvapká na zem? Nie je to mok, ktorý pila. Ten vonia inak. I farbu má inú. Na zemi narastala červená mláčka. Kvap. Kvap. Hľa, na stole je predsa len ešte niečo. Zbraň. Pátraj v minulosti a zistíš, že naposledy ju použil jeden opilec pred siedmimi rokmi. Dnes ona. Stačila jedna rana do spánku. Hlava padla. Zbraň padla vedľa nej.
V strede miestnosti trónil stôl. A na ňom prach a špina a ešte čosi.
Hodiny na námestí odbíjali polnoc, keď prišla domov. Dokymácala sa k posteli. Sadla a chvíľu len tak čumela. Hlava sa otočila a uvidela fľašu. Ruka ju chytila a otvorila. Ústa si logli moku v nej. Oči plakali bez sĺz. Kukala všade navôkol. Ako to žije? Je toto život? Mohla piť koľko chcela, veď na čo iné by míňala peniaze. Ale na čo? Ani pomocou whisky ho z hlavy nevypije. Ničím ho z hlavy nevypije. Vtedy si zas spomenula na vec v skrinke oproti. Táto chvíľa sa neodohrala prvýkrát, ani druhý. Už patrila do jej života. Ale ten deň ju zmenila. Prvýkrát ozaj vstala a podišla k nej. Bola tam. Skutočná. Vzala ju, v druhej ruke fľaša a došla k stolu. Len len že sa zas nezvalila na zem. Sadla a znovu sa napila. Z vrecka nohavíc vybrala fotku. Prečo ju stále nosí so sebou? A na čo by ju pálila? I tak ho z hlavy nevypáli. Má ju, aby si pripomínala šťastie. Áno, i ona ho kedysi cítila. A ona ho opustila. Nechala jeho i svoj úsmev minulosti. Ostal jej len na fotke.
Oči plakali bez sĺz. Ruka držala fľašu a ústa si opäť logli. Najlepšia whisky akú predávajú. Boha jej, ani tá ho z hlavy nevypila. Nič ho z hlavy nevypilo. Až dnes. Stačila jedna. Jedna rana do spánku.
Keď ju ráno nadvihli, ešte jednu vec našli na stole. Ležala pod jej hlavou. Fotka a na nej dve osoby. Smiali sa a žiarili šťastím. Toto je ona? Toto je tá chudera, čo ju odnášajú? Veruže. Ona.
