Nevšedný filmový zážitok môže vzniknúť rôznymi spôsobmi. Ari Folman
to skúsil po svojom a naprosto originálne. Spojil dramatické i dokumentárne
prvky, vojnovú tematiku a miesto hraných postáv vsadil na animácie.
Výsledok nesie názov Valčík s Bašírom.
Vojnových filmov sa už natočili hordy, mnohé z nich divákov uchvátili
a zapísali sa do dejín ako silné kvalitné snímky. Či už vietnamské
klasiky ako Čata a Narodený 4. júla, multioscarový Schindlerov zoznam,
alebo mnohými prehliadnuté, no poctivo natočené Listy z Iwo Jimy od Clinta
Eastwooda. Izralský režisér Ari Folman si vzal na mušku vojnu v Libanone,
no tému pojal úplne inak, než je u vojnových filmov zvykom. Už samotný
fakt, že je film animovaný, je vzhľadom k vážnosti témy nevšedný. Tým
však originalita snímku nekončí.
Folmanov film je postavený na postupnom rozpomínaní sa hlavného
autobiografického hrdinu, ktorý až dvadsať rokov od libanonskej vojny si
začína vybavovať, čo tam vlastne zažil. Snaží sa zistiť, či bol
účastníkom masakrov v utečeneckých táboroch Sabra a Šatila. Pomáhajú
mu v tom rôzni známi, ktorých navštevuje. Divák sa tak oboznámi s vojnou
z pohľadov rôznych aktérov a postupne si môže zliepať jednotlivé
udalosti.
Film nepostráda ani umelecké obrazce a na atmosfére sa podpisujú
i piesne, ktoré dianie sprevádzajú. V tomto prípade sa Valčík
s Bašírom zas líši od klasického prístupu. V scénach, kde padajú bomby
a zobrazuje sa krutosť vojny, a kde by iný vsadili na hudbu, ktorá to celé
ešte podtrhne, aby prehĺbila emócie diváka a vyhrotila ako to len ide, sú
piesne vo Folmanovom filme v kontraste s dianím na plátne. Na jednej strane
to trochu uberá na celkovej sile ponorenia sa do hrôz vojny a môže to mať
mierne odťažitý efekt, na druhej strane to ale svojím spôsobom hrôzy vojny
vyzdvihuje, vyhýba sa klišé a zbytočnej sentimentalite a divákovi sa tají
dych. Vojaci sa plazia lesom, striehnu na nebezpečie, mladý chalan na nich
mieri a pritom znie pokojná príjemná hudba, akú by sme čakali niekde na
pláži, relaxujúc na deke. Pri záberoch, keď bombardujú Bejrút a obete
padajú na zem, zas hrá výrazná rytmická skladba, silne kontrastujúca
s hrôzami na plátne, no pritom textovo zapadajúca, pretože autori slová
filmu prispôsobili. Je to netradičné a otvára to ústa divákov.
Valčík s Bašírom po viacerých stránkach nie je klasický konvenčný
vojnový snímok, ale takisto to nie je prílišný experiment, ktorému nik
neporozumie. Folman síce šiel netradičnou cestou, a vďaka animáciám mohol
zobraziť veci tak, ako by mu to skutočné postavy a predmety len ťažko
umožnili, ale hranicu únosnosti neprekročil. Vytvoril tak film, ktorý síce
nie je komerčne nacielený, ale svojou formou, hĺbkou i kvalitou by mohol
osloviť širšiu škálu divákov, a zároveň uspokojiť i tých
najnáročnejších.
Snímka mimo iného získala Zlatý Glóbus i nomináciu na Oscara za
najlepší cudzojazyčný film.
