Mŕtvy list na ceste
NezařazenéNa zemi uprostred cesty ležal mŕtvy muž. Boli tri hodiny popoludní a ja som sa vydala na svoju nedeľnú prechádzku mestom. Počasie dokonalé, slniečko svietilo, fúkal len jemný vetrík. Kráčala som a snažila sa užiť si jeden z možno posledných pekných dní jesene. V parku blízko ulice s obchodíkmi som sa zarazila. Na ulici sa zoskupilo akosi veľa ľudí, z diaľky som badala zhrozené pohľady. Nedalo mi a šla som bližšie, zistiť, čo sa deje. A tam, uprostred cesty, ležal na zemi mŕtvy muž.
Na zemi uprostred cesty ležal mŕtvy muž. Boli tri hodiny popoludní a ja som sa vydala na svoju nedeľnú prechádzku mestom. Počasie dokonalé, slniečko svietilo, fúkal len jemný vetrík. Kráčala som a snažila sa užiť si jeden z možno posledných pekných dní jesene. V parku blízko ulice s obchodíkmi som sa zarazila. Na ulici sa zoskupilo akosi veľa ľudí, z diaľky som badala zhrozené pohľady. Nedalo mi a šla som bližšie, zistiť, čo sa deje. A tam, uprostred cesty, ležal na zemi mŕtvy muž. Aspoň tak sa to zdalo na prvý pohľad. Ležal nehybne v strede cesty v kaluži krvi. Naše mesto je asi prekliate. Poslednú dobu je tu nejako veľa mŕtvych. Človek aby sa bál vyjsť na ulicu. Pred pár dňami to začalo. Bolo to v novinách na titulnej strane. Našlo sa mŕtve dievčatko na kraji mesta. Úplne ma zamrazilo, keď som to dočítala. Fotka nebola, lebo jej rodičia boli proti, ale aj tak to mnou hlboko otriaslo. Mala len desať rokov, dieťatko. Celý život pred sebou a nejaký gauner ju zabil. Stále páchateľa neodhalili. Udusil ju. Chytil za krk a udusil. Parchant jeden. A zmizol bez stopy. Jediné, čo políciu upútalo, boli vlasy dievčatka. Na jednej strane z nich niekto viditeľne odstrihol. Ten bezcitný vrah mal ešte tú drzosť si vziať na pamiatku svojho zverského činu kader vlasov. Podliak. A je stále niekde na slobode. Kde je tu spravodlivosť? Nikde. Jedna moja známa hovorí, že čím skôr sa človek zmieri s tým, že život nie je spravodlivý, tým lepšie. Ale mne sa to stále nepodarilo a stále verím, že nejaká predsa len musí existovať. Naivný idealizmus.
Stojím na chodníku a hľadím na mŕtveho muža na ceste. Mladý pán, odhadla som ho tak na tridsať, možno tridsať päť rokov. Príjemný vzhľad, medzi ženami mohol mať úspech. No teraz tam meravo leží, krv vôkol neho. Čo sa mu stalo? Nech to bolo čokoľvek, ďalšia mladá duša, ktorá už neuvidí svetlo dní. Pozrela som sa naň pozornejšie. Vtedy som si to všimla. Na pravom zápästí mal odtlačok od hodiniek, ale hodinky nikde. Štvrtý mŕtvy človek za posledný týždeň. Štvrtý, ktorému niečo chýbalo. Niečo také naše malé mestečko ešte nezažilo. Väčšina ľudí sa už dokonca bojí chodiť sama po meste. Nik už nechodí sám posedieť k rieke. Nie je to tu bezpečné. Druhého mŕtveho našli práve u rieky. Jeho telo ležalo pod starým mohutným dubom blízko brehu. Žena. Mladá. Veľmi pekná a obľúbená. Robila hlásateľku v miestnom rozhlase a občas uvádzala i niektoré miestne koncerty a iné podujatia. Ľudia ju tu mali radi. Jej smrť všetkými otriasla. Bolo to len dva dni po vražde dievčatka. Našli ju dvaja mladí chlapci a hneď zavolali políciu. Niekto ju zastrelil. Tri strelné rany na hrudi, jedna zasiahla priamo srdce. Mladé srdce, ktoré už nebije. Predčasne skončilo svoju púť. Prečo? Lebo nejaká chorá myseľ sa tak rozhodla. Ako to môže niekto urobiť? Vraha nenašli. No bol to pravdepodobne ten istý, čo zabil dievčatko. Na mŕtvom tele si detektívi hneď všimli niečo zvláštne. Žena mala oblečené pekné modré šaty, no jeden rukáv chýbal. Niekto ho odtrhol. Vrah si opäť vzal suvenír. Odporný maniak. A stále je niekde medzi nami. Možno teraz stojí pri ceste a hľadí na mŕtveho muža na ceste a v duchu sa teší, že z tohto sveta odišiel ďalší mladý človek. Čo tí policajti robia? Prečo ho ešte nechytili? Kedy tie vraždy prestanú? Veď takto to ďalej nemôže ísť. Je to hrôza.
Ruch na ulici narastá. Prichádza polícia a lekári. No muž je mŕtvy, nik mu už nepomôže. Môžu ho len pozrieť a určiť prečo zomrel. Polícia začína vypočúvať ľudí naokolo. I mňa by zaujímalo, čo sa vlastne stalo. V mysli sa mi vynára tretia obeť posledných dní. Chlapec. Mal 16 rokov. Práve dospieval. Vstupoval do novej etapy života. Jeho telo našli v rieke. Zachytil ho spadnutý strom. Mal rozbitú hlavu, niekto ho musel niekoľkokrát udrieť. Modriny po celom tele. Bránil sa, ale nebol dosť silný. Nezachránil svoj život. Nemal tú moc. A vrah? Na slobode. Nevedia ho vypátrať. Tak zabíja ďalej a berie si od obetí talizmany na pamiatku. Aké choré. Aké desivé. Kto to zastaví? Čo je to za svet? Tí čo chlapca poznali, vedeli, že nosil v jednom uchu náušnicu. Keď ho našli, nemal ju. Kde je? Kto ju má?
Ruch na ulici ustáva. Na zemi už neleží telo mŕtveho muža. Odniesli ho. Polícia všetkých vypočula. I mňa sa spýtali pár otázok. Stále som nevedela, čo sa stalo. Nemala som síl sa niekoho pýtať. Zajtra to bude v novinách. Ľudia pomaly odchádzali, ulica sa vyprázdnila. Len na zemi uprostred cesty bola veľká krvavá škvrna. Príde dážď a zmije ju. Zahladí stopy. O pár rokov si už možno nikto nespomenie. Ale dnes tu zhasol jeden ľudský život. Naveky.
Ďalší deň ráno cestou do práce som sa zastavila v novinovom stánku. Už hneď z obálky na mňa hľadel obrázok muža, ktorý včera umrel. Rýchlo som sa pustila prečítať celý článok. Bola to nehoda. Muž vybehol z obchodu, potkol sa a spadol. Nešťastný pád. Udrel si hlavu a už nevstal. Žiadni jeho známi sa neprihlásili. Polícia preto šla do jeho bytu, či nenájde na niekoho kontakt. Rodičov, súrodencov či priateľov. Nenašli nič. Ale objavili niečo zaujímavé v spodnej zásuvke bielizníka. Ležali tam tri hrôzu vzbudzujúce predmety. Kader svetlých vláskov, modrý rukáv zo ženských šiat a zlatá pánska náušnica.
Nahrávání ...
