Jazero
NezařazenéSpala a plávala vo svojom jazere. Chrbát ju bolel z mäkkej postele, hrýzli ju komáre, ale žaby na brehu veselo kvákali a vyplazovali jazyky. „Kvák-kvák,“ zavelil najstarší žabiak a ako na povel celá partia skočila do vody. Šplech! Príjemne ju to ofŕkalo. Posteľ zavŕzgala, keď sa prehodila na druhý bok, ale ona naďalej vystavovala svoje telo nočnému vzduchu, vdychovala ticho prerušované slabým vánkom a šumom stromov.
Spala a plávala vo svojom jazere. Chrbát ju bolel z mäkkej postele, hrýzli ju komáre, ale žaby na brehu veselo kvákali a vyplazovali jazyky. „Kvák-kvák,“ zavelil najstarší žabiak a ako na povel celá partia skočila do vody. Šplech! Príjemne ju to ofŕkalo. Posteľ zavŕzgala, keď sa prehodila na druhý bok, ale ona naďalej vystavovala svoje telo nočnému vzduchu, vdychovala ticho prerušované slabým vánkom a šumom stromov.
Nafukovačka ju jemne nadnášala na hladine. Pozdravila žabky i dve rybky, ktoré sa mihli okolo nej a čakala na neho. Zjavoval sa nepravidelne, niekedy o polnoci, z času na čas až v skoré ráno a občas až na svitaní.
Ozval sa prvý zo série ranných budíkov jej kolegýň. Prehodila sa, kovová poschodová posteľ zas zavŕzgala, akoby sa chcela už-už rozpadnúť, ale ona sa nechala unášať ďalej. Netrvalo dlho a ozval sa budík číslo dva. Predstavovala ho otrasná melódia, úryvok akejsi ruskej pesničky, ktorú počula každé ráno aspoň trikrát, pretože Julya, majiteľka zlomyseľného mobilu, mala nastavené opakovanie po každých desiatich minútach. Okrem toho tiež pocítila, že jej treba na toaletu. Nie, to ešte počká, vravela si. Oči držala zavreté, nechcela sa svojej nafukovačky pustiť. Už o chvíľu príde. Cítila to. Práve keď zas prepadla pokoju jazernej hladiny a jeho ruka sa vynorila z hlbín, ňou ktosi zatriasol. Bola to jedna z ruských spolupracovníčok z kuchyne. „Vstávaj. Rýchlo sa obleč a príď do práce. Šéf je naštvaný, chce s tebou hovoriť.“ Čože? Pretrela si zalepené oči a vrhla pohľad na hodinky. Má voľný deň a oni ju budia už pred siedmou? Čo sa deje? Šéf ju chce za niečo zvoziť? Vstala, hodila nohy do sandál a napochytro sa obliekla. V rýchlosti navštívila kúpeľňu a v neradostnom očakávaní roztržky s vedúcim vykročila.
Skúste sa zamyslieť a keď budete odpovedať, nezabudnite na zdôvodnenie. Máte radšej jazero v noci alebo cez deň? Máte pár sekúnd na zamyslenie.
…dva, tri,…
Teraz niekoľko odpovedí z ulice.
„Jazero? No jasnačka, že cez deň. V noci je studené a tmavé a plávajú v ňom obludy.“
„Nemám rád vodu, dajte mi pokoj.“
„Cez deň, keď sa hladina leskne v slnečných lúčoch, vtáčiky spievajú a stromy na okolo sa jemne kolíšu vo vánku.“
Na záver jeden mladý chlap.
„V noci, keď si na loďke užívam s nejakou kočičkou.“
A čo vy?
Keď opustila chatku, jej nočné jazero načisto zmizlo. Nahradilo ho denné, kde plávali ruské a maďarské kolegyne, kvákali slová, ktorým nerozumela, na motorovom člne sa ako veľký pán vozil šéf a rozkrikoval sa na všetky strany. Nočné ticho úplne zabili hlasy stoviek detí behajúcich po kempe a on sa bozkával s peknou kučeravou Angličankou.
Pôvodne plánovala dlho spať a čo najdlhšie nevidieť všetky tie škaredé ryby a odpadky, ktoré sa ukázali so slnkom. S ešte zlepenými očami vstúpila do kuchyne a obzerala sa. Zbadala vedúceho, ako na ňu máva. Nechápala. Jeho ruky vykonávali pohyb, ktorý hovoril, že môže odísť. Zvraštila obočie a šla k nemu. „Čo sa deje?“ „Môžeš ísť ďalej spať. Pomýlil som sa. Ty máš dnes voľno.“ Ostala stáť s polootvorenou pusou, zatiaľ čo šéf už odkráčal. Idiot. Tak on si myslel, že som zaspala do práce. Stačilo sa predsa pozrieť na nástenku, kde visí zoznam, kto má kedy voľno (ktorý on sám vytvoril!). Že vraj môže ísť ďalej spať. Dala by mu päsťou, keby mohla. Miesto toho (s ešte zalepenými očami) sa vrátila na chatku, ľahla si a (pravdaže) už znovu nezaspala. Ležala a do uší jej prúdili tóny zo slúchadiel.
Cez deň je jazero iné ako v noci. Keď je svetlo a voda nie je špinavá, uvidíte niekedy až na dno. Sledujete drobné rybky plávajúce pod hladinou, štípu vás komáre a muchy bzučia ako najaté. Hľadíte na modrú plochu a vidíte ju takú, aká je. Niekedy sa zatiahne a pravdu jazera pohltí hmla. Tápate. Vidíte veci, ktoré v skutočnosti nie sú a tie reálne vám unikajú. Vtedy sa denné jazero trochu blíži nočnému. Získava dávku tajomnosti, otvára brány našej fantázie. V tme takmer nič nevidieť, môžete si mnohé predstaviť samy. Sedíte na brehu, nad vami nočná obloha, okolo matné obrysy stromov, pred vami nepriehľadná hladina.
Tri deti raz v noci zablúdili k akémusi plesu v Tatrách a hrozne sa vyľakali. „Spí tam obluda. Janíčko vravel, že v noci sú vody plné príšer, ktoré o polnoci vyliezajú a jedia neposlušné deti, ktoré nespia.“ Deti sa zatriasli od strachu a vydesene na seba hľadeli. „Koľko je hodín?“ Marienka pozrela na svoje ružové hodinky so sloníkmi na ručičkách. „Za päť minút polnoc.“ „Áááááááá!!!!!!“ skríkli súčasne, vrhli zrak na jazero, kde sa nič nehýbalo a rozutekali sa. V lese sa potkli a rozbili si kolienka. Bolelo to riadne, ale oni sa vytešovali, že unikli príšere. „To sme mali šťastie, že?“
Kde nie je kiwi, tam nie je jedlo, hlásal nápis pri vchode do kancelárie šéfa kuchyne. Vošla dovnútra, vzala si čistú zásteru a navliekla ju na seba. Len pred chvíľou na ňu akési americké decko rozlialo kečup a tak musela zmeniť svoj zaprasačený výzor. Už nevládala. Toho dňa robili od šiestej rána takmer bez prestávky. Pracovala už dvanásť hodín a ďalšie dve mala pred sebou. Nevedela, ako ich zvládne. Od únavy sa jej chcelo plakať.
Stála pred jedálňou, ktorá sa napĺňala ďalšou skupinkou detí. Okolo kráčal šéf. Zastavila ho.
„Viete, že dnes budeme robiť štrnásť hodín?“ „Áno,“ odpovedal, akoby to nič nebolo. „Nemyslíte, že je to príliš? V agentúre nám hovorili, že maximum je desať hodín na deň.“ „V agentúre klamali.“ Idiot. „Ak s tým máš problém, choď za majiteľmi kempu.“ No jasne a pošlú ma domov. Slzy mala na krajíčku.
Vedľa sa bavili dve Maďarky – maďarsky, o kus ďalej sa skupina Rusiek chechtala a bľabotala čosi vo svojom jazyku. Len ona stála sama, jediná Slovenka v kuchyni. Tak sa možno cíti zlatá rybka vo vode. Jediná, preto plní priania. Má radosť, keď ju niekto vyloví a prehodí s ňou pár slov. Lenže rybka má zázračné schopnosti. No čo má ona? Je hasnúcou kométou, ktorá nikoho nezaujíma, len šéf jej dáva nové a nové príkazy a jeden černoch – kuchár sa na ňu občas usmeje.
„Mohla by si zájsť po mop? Niekto tam rozlial džús na podlahu.“ „Jasne Kiwi, už idem,“ odpovedala šéfovi. (Cítila, že potrebuje plakať, ale nemohla. Tak len zaťala zuby a snažila sa pozbierať posledné úlomky síl.) Utierala zo zeme džús a Kiwi stál v kuchyni s prekríženými rukami a sledoval ju.
Reklama v novinách hlásala: „Zažite najlepšie leto vo svojom živote. Zoberte deti a príďte na Matné jazero. Je veľké, čisté, s krásnou plážou a brezovým hájikom na okolí.“ Mamička vrhla zrak na cenu a nadšene skríkla. „Robert! Mám to! Našla som nám dovolenku!“ Manžel pribehol, očami preletel inzerát a zablikal viečkami (robil to vždy, keď ho niečo nadchlo). Bol tam i obrázok. Očarene ho vpíjali pohľadom. O tri mesiace pobalili auto, deti posadili na zadné sedadlo a vyrazili. Po šestnástich hodinách jazdy prišli na miesto. V stane to páchlo zatuchlinou a lozili tam mravce. V rohu našli pavúka. Keď došli k jazeru (po dvadsiatich minútach chôdze, ktoré v inzeráte opísali číslicou päť), ostali bez slov. Čumeli na obrovskú plochu, z ktorej dve tretiny tvorilo bahno. „No viete, suché leto. Nemôžeme za to, že jazero tak vyschlo.“ „Nemôžete?!!“ Otec blčal hnevom. Keby ho manželka nezastavila, bol by sa s tým chlapíkom z cestovky dozaista pobil. „Je mi to ľúto. Bohužiaľ s tým nič neurobíme.“ Nemali na výber. Každý deň sedeli na bahne, kde si rozložili deku a snažili sa tešiť z aspoň toho kúska vody, ktorý ostal (brezový hájik na okolo pred mesiacom vyhorel). Keď sa vrátili z dovolenky domov, s radosťou sa vrhli do svojich postelí, kde ich nič nehrýzlo a nebudili sa s pavúkom na tvári.
I jej sľubovali úžasné leto. Best summer of your life bolo hlavnou upútavkou agentúry. Miesto toho drela ako kôň, priberala z tučnej americkej stravy a voľný čas väčšinou trávila v posteli, aby nabrala sily na ďalšiu prácu. „Do piči,“ zahrešila, keď jedno rozmaznané decko už druhýkrát rozlialo džús. Utiecť nemohla a tak plávala ďalej. „Fuj,“ odfrkla, keď sa jej to úst dostalo akési svinstvo, čo sa nieslo hladinou.
Sedela a plakala. Zamotala sa v nechutných riasach, ovinuli sa jej okolo nôh a celá bola od bahna. Jazero ju ničilo. Deti kričali a šéf sa zas správal ako idiot. Rozmýšľala, či sú v kuchyni kamery. Mohla by ju podpáliť. Krásne by horela. Nemusela by potom do práce. Zrazu sa ale videla vo väzení na špinavej podlahe a podpaľačské chute ju prešli.
Hrešila ako chuligán z ulice. Dokelu, taká nikdy nebola. Kliala, okolo šla skupinka detí, ktorá jej našťastie nerozumela. „Ahoj, ako sa máš?“, spýtala sa jej anglicky dcéra majiteľa kempu, ktorá ju míňala. Usmiala sa, ani nečakala na odpoveď a šla ďalej. Neprekvapilo ju to. Klasika. Stretávala sa s tým každý deň. Hra na úsmev, hra na záujem. „Mám sa zle,“ stihla pred pár dňami odpovedať jednému z vedúcich kempu. Ostal zarazene stáť. To nečakal. Negatívne reakcie nepatria do scenára. „To je blbé,“ vysúkal zo seba, nevediac čo iného povedať a odkráčal. Hra skončila ako náhle odbočila z pravidiel.
Sedela na kopci nad jedálňou a utierala si oči. Posledné minúty prestávky utiekli ako voda. Zaprášená, bahno a riasy mala stále na tele, vstala a vošla do kuchyne. Čo tam po tom. I tak je všade špina. Umyje sa a zas je v nej po uši.
Kemp obalila tma, slnko sa schovala za hory. Oblohu pretínali blesky a nočný pokoj narúšali hromy. Mala to ale na háku. Utekala po kamenistom chodníčku. Padal silný dážď. Ignorovala ho a beh ešte zrýchlila. Ostávalo pár metrov. Ako sa približovala k jazeru, zvuk hromov utíchal a ani blesky už nestrašili. Nespomalila však. Vyšla spoza zákruty a zbadala ho. Pokojne odpočívalo uprostred lesa. Bežala k mólu a ďalej po ňom. Jemne sa knísalo. Utekala vpred. Už len kúsok. Tvár jej pretínal úsmev, oči žiarili v tme. Skočila. Čľup. Nočná voda jazera ju pohltila. I posledné hromy utíchli. Zaberala rukami i nohami a všetky chmáry zanechala na brehu. O šiestej ráno zazvonil budík a búrka sa spustila znovu.
Jazero sa smialo. Deti kričali. Voda sa leskla na hladine spolu s mliekom, džúsom a zvyškami cereálií. Stála na brehu a hľadela na tú spúšť. Nechcelo sa jej pohnúť a vkročiť dnu. Zavrela oči a rátala do desať.
…šesť, sedem..
Plesk! Šéf prišiel a nemilosrdne ju sotil. Cítila ako presakuje tým svinstvom. Krik neutíchal. Zaťala zuby, nadýchla sa a zabrala. Už len štyri týždne.
Nahrávání ...
