Smutný to deň, keď musíme zamávať New Yorku. Nádherné tri dni plné túlania po Manhattane skončili ako novoročné predsavzatia pätnásteho januára a naša európska skupinka sadá opäť raz do lietadla. Cieľová destinácia: Miami international airport.
Na hranici Karibiku
Po pristátí sme ako prvé zamierili do nášho motela na Miami beach, mestskú časť oplývajúcu barmi, drahými autami a bujarým nočným životom. Zdržiavať sa bezprostredne na Miami nemá význam, je to moderné, mrakodrapmi posiate veľkomesto, v ktorom v konečnom dôsledku ani nie je nič, čo by stálo za pozornosť.
Po rýchlom burrito-obede sme si to namierili rovno na pláž. Najprv zhodnotím pozitíva: krásna piesková pláž a Atlantik teplejší ako texty Justina Biebera. A teraz z opačného uhla: toto že je Miami beach!? Cítil som sa tam ako na Jadrane. Pláž s turistami, za ňou pás priemerne vyzerajúcich hotelov a… that´s it. Žiadne mrakodrapy a vyšperkované luxusné hotely priamo na pobreží, žiadne bay watch, žiadne zástupy sexy modeliek v bikinách. Filmy očividne úplne pozmenili môj spôsob vnímania reality. Alebo sme iba netrafili pláž.
Nech je ako chce, večer sa blíži a nás čaká na izbe fľaša tequily a zásoba limetiek. Taký beginner package pre miestny nightlife style. V FB lifguard skupine sa aj tak dohodol meeting pár ďalších dobrodruhov našej krvnej skupiny, takže vyrážame. Noc už našťastie vyzerala trocha inak. Neviem, kde sme celý deň blúdili, ale konečne sme trafili na Miami. A ak by nám to nedošlo, ceny v podnikoch a stáda ľudí na každom kroku by nám to pripomenuli. Do už spomínaného klubu sme sa žiaľ kvôli obmedzenej kapacite nedostali, a tak sa pri porovnaní cien v iných podnikoch a obsahu našich peňaženiek radšej vraciame späť do motela.
A ešte trocha južnejšie
Ušetrené peniaze z poslednej noci sa nakoniec celkom hodili. Vyrazili sme v ústrety mestu Key West, najjužnejšiemu cípu USA. Nachádzalo sa na najjužnejšom z dlhého pásu ostrovov na juhu Floridy. To znamená necelých 200 kilometrov diaľnice na moste ponad Atlantický oceán, sem tam prerušený nejakým tým ostrovom.
Po dorazení do cieľa sa prvýkrát stretávame s ozajstným nefalšovaným Karibikom. Nebyť všadeprítomných amerických vlajok, človek by si myslel, že tie mosty viedli kdesi na Kubu. Ešte aj Hard rock cafe sa nachádzalo v honosnom koloniálnom sídle. A k tomu všadeprítomný nádherný výhľad na okolité more a ostrovčeky na obzore. Proste atmosféra karibskej dokonalosti level 1000. Bodku tomu dal jeden pouličný umelec s výzorom pravého člena posádky Čiernej perly, ktorý stojac jednou nohou na lane cca 2 metre nad zemou žongloval s nožmi a horiacimi paličkami.
Zrazu sa mi z hrdla vydral výkrik číreho zúfalstva. Osud sa v ten deň so mnou veľmi nepekne zahral a prinútil ma zabudnúť v moteli zrkadlovku. Nuž čo, aj mobil je lepšie ako nič. Môj ale slúžil celý deň ako navigácia, čo znamenalo nutné šetrenie baterkou, a tak som sa musel spoľahnúť na fotky mojich spolucestujúcich. Už však presne viem, kam pôjdem o rok plavčíkovať. Teda ak by bola možnosť dostať sa tam. A ak sa naozaj rozhodnem podstúpiť celé to úvodné šialenstvo znova. Túlania by hádam už aj stačilo, a tak sa so zásobou (vraj) kubánskych cigár na večer vraciame späť na Miami. Na ďalší deň nás čaká cesta ešte o čosi južnejšie. Na najbližší týždeň vymeníme pevninu za palubu lode počas plavby v Karibiku.
