První díl. Ten dom stál na samom konci dediny. Malý, kedysi biely domec, biela však už patrila minulosti, zakryli ju vrstvy prachu a blata, čo tam popriliepal vietor a dážď, a majiteľovi to zjavne neprekážalo, farba domu ho netrápila, ba dokonca na pohľad sa zdalo, že v dome ani nik nebýva.
Ten dom stál na samom konci dediny. Malý, kedysi biely domec, biela však už patrila minulosti, zakryli ju vrstvy prachu a blata, čo tam popriliepal vietor a dážď, a majiteľovi to zjavne neprekážalo, farba domu ho netrápila, ba dokonca na pohľad sa zdalo, že v dome ani nik nebýva.
Za posledné roky spustol a len dobrí pamätníci si vedeli vybaviť jeho niekdajšiu krásu, ktorá hoci bola skromná, zdobila okraj dediny. Starý Maletňák, keď kráčal okolo, neraz si na tie časy s povzdychom spomenul. Niekedy si sadol na blízku lavičku, zatiaľ čo jeho pes brázdil neďaleké pole, a videl Andreja Horníka ako bieli jeho steny a Evičku, ako pleje burinu v záhradke a trhá čerstvé kvety do džbánu. Na oknách videli každý mesiac nové závesy, raz biele so žltými kvetmi, inokedy nezábudkovo modré a na podobločnici v teplých mesiacoch pyšne sedeli kvetináče s najkrajšími muškátmi v dedine. Veruže, dom to bol malý a jeho obyvatelia žili skromne, ale dbali oň a oko dedinčanov naň vždy rado vzhliadlo. Teraz na dom už nik s radosťou nehladí. Chátra a škaredie, sám uprostred spustnutej záhrady, ktorej kraľujú bodľače a burina. Prečo ten dom stále stojí, keď v ňom nik nebýva?, pomyslel si už nejeden cestujúci, prechádzajúci dedinou. Odpoveďou je smutná skutočnosť, že dom svojho obyvateľa má. Chodí ako bez duše, ani sa neusmeje, hoci kedysi sa smial, i keď na tom s Evkou neboli najlepšie. V jeho telesnej schránke ale srdce ešte bije, a to ho núti každé ráno vstávať, pracovať do úmoru, veď čo iné by robil, večer sa nalieva v krčme alkoholom s ďalšími dedinskými stroskotancami a večer zaspáva spánkom tých, pre ktorých už život skončil, len telo to ešte nevie.
Noviny posledný rok neustále písali o rekordnom ekonomickom raste v zemi, o vyše roka sa dokonca časť života krajiny začne prepadať do minulosti, a mince a bankovky, ktoré tu kolovali roky nahradia mince a bankovky úplne nové, európske. Andrej noviny nečítal, ale počúval o tom takmer každý večer v krčme. Chlapi to rozoberali zo všetkých strán, na ktoré sa len ich polotupé a alkoholom zaťažené mozgy zmohli, diskusiám teda dominovalo frflanie a nadávky.
„Komuže treba dajaké posraté euro? K čomu nám to bude, akurát všetko zdražie!“
„A kde je ten ekonomický rast, ktorým sa pýši vláda? Kde je? Drieme od rána do večera, a hovno máme, nie rast. Klamári!“
Andrej len ticho sedel a počúval, mal absolútne na háku všetko dianie v štáte, jeho sa to netýkalo, s jeho životom to nič nerobilo, jeho denný režim sa nemenil. Stále žil v tom istom dome, z ktorého nedokázal odísť, i keď ho postupne zabíjal a vyciciaval mu z tela všetko živé, až zostala len schránka s bijúcim srdcom. Stále pracoval v neďalekej bani a po práci taký aký bol, špinavý, hodil sa spolu s chlapmi na stoličky U Betky a pili až do noci.
„Možno, že zavrú baňu. Vraj už nie je veľmi zisková. Viac sa vraj oplatí dovoz z Ruska.“
„To je tá globalizácia (kde sa tak odborné slovo vzalo v ústach spitého Komárika je ozaj záhada), to je ten zväčšujúci sa blahobyt. Boha im, o prácu prídeme, a že vraj sa máme stále lepšie!“ (možno zlosť, áno, tak to bude, hnev dokáže divy, i múdre slová občas prilepí na jazyk úplným nevzdelancom).
„Andrej, ta čo mlčíš? I toto ti je jedno? A či si nepočul?“
Veruže nepočul. Ten večer bol myšlienkami niekde inde, a to omnoho viac ako inokedy.
„Andrej?! Ta čo si hluchý!?“
Ktosi ho štuchol do ramena a zakričal mu do ucha.
„Baňu nám možno zavrú!“
Andrej sa strhol, akoby ho prebudili zo zimného spánku.
„Čože?“
„Ta ty si ale tĺk. To už ani počúvať nemôžeš, keď už čušíš ako poleno?“
Miesto odpovede zdvihol pohár s pivom k ústam a poriadne si logol, až ostalo len prázdne dno. Na to si objednal ešte jedno a na samý záver jednu whisky.
„Doneste najlepšiu akú máte.“
Chlapi to s ním vzdali a bavili (respektíve nadávali) ďalej bez neho.
Ďalší deň noviny zas spomínali rekordný ekonomický rast a úspechy krajiny. Dedinou prechádzalo auto s akýmsi podnikateľom zo západného Slovenska, ktorý sa viezol zo svojou milenkou na výlet do neďalekých kúpeľov.
„Fuj, aký hnusný dom. Divím sa, že ten brak tu nikto nezbúra, veď v tom už určite nik žiť nemôže,“ pokrčila blonďavá fiflena na prednom sedadle znechutene nos.
Prečo stále stojí? Veruže, dobrá otázka. A možnože ho zbúrajú, už onedlho. Keď nájdu mŕtve telo, čo v ňom leží, pretože výstrel do hlavy zastavil už roky bezmocne bijúce srdce. Ležal na posteli, v jednej ruke zbraň, v druhej prázdna fľaša od whisky. A nad posteľou visel obraz, to jediné, z čoho v tomto mŕtvom dome sálal život. Dve postavy sediace na lavičke v záhrade plnej kvetín a slnka. Dve postavy s úsmevom na perách a žiarou v očiach. Dve postavy patriace dávnej minulosti.
