Třetí díl. Dedinou kolovali rôzne verzie o ich rozchode. Pravdu ale nepoznal nik. Milovali sa ako nikto iný v šírom okolí, tvorili šťastný pár, čo im mohli ostatní len ticho závidieť, a veruže mnohí i závideli. Väčšina im to ale priala.
Dedinou kolovali rôzne verzie o ich rozchode. Pravdu ale nepoznal nik. Milovali sa ako nikto iný v šírom okolí, tvorili šťastný pár, čo im mohli ostatní len ticho závidieť, a veruže mnohí i závideli. Väčšina im to ale priala.
Spolu pochodovali cestičkami života, spolu padali a spolu stúpali, a hoci tých pádov bolo viac než vzostupov (málo peňazí, ach ako málo ich mali!), v ich srdciach prevládalo šťastie. Znie to síce ako z rozprávky, ale vážne (a potvrdia to slová nejedného obyvateľa dediny) to tak bolo. Jedného dňa si však zbalila veci a odišla. A odvtedy ju v dedine už nikdy nevideli. Od toho dňa už o nej ani len nik nepočul. Nikdy nenapísala, (v skutočnosti napísala desiatky listov, ktoré však ostali neodoslané), netušil kde je a tak za ňou nemohol. Kam mal ísť? Kde by ju tak hľadal? A aký by to malo zmysel? Veď predsa odišla. Pýtali sa ho prečo, neodpovedal. Ani len najlepším kamarátom sa nezveril s dôvodom tej bolestnej udalosti. Nechcel o tom hovoriť, vlastne, nielen o tom. Stratil chuť rozprávať o hocičom. Zmĺkol a vedno s domom začal chradnúť. A ona? Neprešiel deň, keď by svoj čin neľutovala. Zúfalo na neho chcela zabudnúť, no nemohla. Zúfalo s ním chcela znovu byť, ale nedokázala sa vrátiť. Nespočetne krát brala pero do rúk a popísala nespočetne stránok. Vždy ich zalepila do obálky s jeho adresou a cestou k pošte zahodila. Preplakala celé hodiny, prepila more peňazí a litre alkoholu. Obaja sa snažili vypiť z hlavy toho druhého. Obaja siahali po tvrdých prostriedkoch. Obaja neúspešne.
Prečo sa teda nikdy nevrátila? Prečo bola taká zbabelá? A prečo pre boha živého, keď ho tak milovala, odišla?
Jedni tvrdili, že ju podviedol a nedokázala sa cez to preniesť. Mnohým sa to nepozdávalo. Andrej a neverný? Nešlo im to dohromady. Ale skupina ľudí o tom bola skalopevne presvedčená. Jedna baba dokonca tvrdila, že v susednej dedine stretla ženu, ktorá jej raz povedala, že bola jeho milenkou. Lenže, dá sa veriť tej starej ježibabe, ktorá klebetí kedy môže? Dá sa jej veriť v tak vážnej veci, ako je rozchod nerozlučnej dvojice? Mnohí neverili. A tak vznikali ďalšie teórie.
Najviac sa ujala verzia, že odišla za jedným bohatým, za lepším životom. Faktom je, že pár dní predtým, než opustila dedinu, videli pred ich domom luxusné auto a z neho do ich príbytku vošiel akýsi bohatý mladý pán. Strávil u nich tri dni. Dva dni po jeho odchode odišla i ona. Keď sa ich vtedy pýtali, kto to je, odpovedali len stručne, že jeden známy, ktorý ich prišiel navštíviť. Že vraj známy! Odkiaľ by oni, chudáci z dediny, mali známeho na takom fáre? A prečo toľké tajnosti ohľadom jeho osoby? Prečo nepovedali viac? Kamaráti sa Andreja na neho pýtali i potom, i po týždňoch, i po mesiacoch, že snáď sa rozhovorí. Andrej ale mlčal ako nehybné vody jazera. Faktom tiež je, že presne v čase, keď zmizla z jeho života, boli snáď v najhoršej finančnej situácii, akú ich vzťah pamätal. Dokonca ich párkrát pristihli pri hádke. Lenže vždy ich potom stretli udobrených. Nikdy nevydržali poškriepení dlho. Ich srdcia až príliš horeli jedno pre druhé, aby voči sebe dokázali cítiť zlosť. Tak prečo to skončilo?
Ani ona o tom nerozprávala. Zamkla to v sebe pred svetom a kľúč zahodila nevedno kam. Videli, že ju niečo trápi, čítali v jej očiach smútok a bolesť, ale nič z nej nedostali. Čo jej bránilo otvoriť sa? Trestala sa tým, že to v sebe dusila?
A predsa, pravda mohla vyjsť najavo. Nedokázala tú ťarchu niesť sama, a niekedy, keď jej bolo najhoršie, zverovala sa denníku. Ten vedel o všetkom. A chcel to povedať. Túžil vykričať do sveta tú krutú smutnú pravdu, tú osudnú skutočnosť, ktorá oddelila od seba dvoch milujúcich sa ľudí. Svet by to predsa mal vedieť! Ležal v šuflíku pri starej posteli a čakal na ruky, ktoré ho nájdu. Mohli to byť Plešatého ruky, no on, hoc chudobný a biedny, vlastnil tiež čestné srdce a nedokázal prehľadávať jej byt s cieľom nájsť niečo užitočné, čo by si mohol odniesť. Nie, to nebol jeho štýl. A tak nesiahol do šuflíka a denník nevylovil. Neurobil tak ani nik iný, pretože pár dní po jej smrti dom zbúrali (príliš špatil okolie, musel preč), a jeho zvyšky podpálili. Dom horel a s ním i posledný zdroj pravdy. Keď oheň pálil jeho stránky, denník plakal a kričal, nik ho však nepočul a pravda sa nemilosrdne menila na popol.
Ten deň, keď mali pohreb, nesvietilo slnko, no ani dážď nepadal. Pred desiatimi rokmi toho istého dňa sa zoznámili. Šesť rokov strávili v malom domčeku na kraji dediny. V domčeku s bielymi stenami a záhradou plnou života. Obrúčky ani deti nemali, dokázali byť šťastní i bez toho. Štyri roky strávili na opačných koncoch štátu a bojovali s tou zákernou chorobou, ktorá bolela viac ako chrípka, viac ako zlomenina, ba viac ako nádor. Už mali dosť tej neúplnej smrti, a tak pomohli tej úplnej, ktorá pre nich predstavovala vykúpenie. Nazvite ich zbabelcami, slabochmi, nazvite ich ako chcete, ale oni už ďalej nevládali.
Ten deň, keď sa ich telá naposledy objavili nad povrchom zeme, nesvietilo slnko, no ani dážď sa neodvážil padať. Nevládal, či nechcel, ktovie. Okolo ich hrobov sa zhŕklo pár ľudí, ktorí prišli vyriecť (či presnejšie pomyslieť si) svoje zbohom. Kňaz odriekal naučené slová, ľudia stáli s nastoleným smútkom v tvárach. A keď jeho hlas ustal a muži vkladali truhly do zeme, na chvíľu zavládlo ticho, ktoré pretínalo len skuvíňanie jesenného vetra a nikým nepočutý spev anjelov, ktorí tam kdesi hore spievali nedávno usnutým ich poslednú uspávanku. Tú, ktorá patrila len im dvom a niesla so sebou jemný nádych whisky.
„Lalala,
Lalala,
Lalala,
Lalala.“
