Spací Zdeno
NezařazenéVolala ho Spací Matúš. Vždy, keď mu zavolala, prišiel na svojom starom
fáre, nasadil ju, odviezli sa kamsi mimo mesta, odbili si to, obliekli sa,
chvíľu len tak posedeli a potom ju prifáril naspäť na intrák. Spočiatku
sa cestou i rozprávali. Neskôr ostalo len pri jednom a slová takmer
vymizli.
Jedného dňa zistila, že ju má za obyčajnú šľapku. „Myslel si, že
takých ako je on, mám niekoľko.“ Trávila hodiny na internete a písala si
s rôznymi chalanmi. O všeličom. Len tak, nezáväzne, hľadajúc svoju
„žabu“. On bol presvedčený, že si s nimi „užíva“ sex online, a
potom sa s niektorými stretáva i naživo. „Cítila som ako úplná krava.
Toho dňa som na neho zmazala všetky kontakty.“
Vyšla som z brány bytu a nasadla do svojho modrého bazárového fiatu.
Dali mi ho rodičia, keď som úspešne dokončila vysokú a vrátila sa na
Slovensko. Naštartovala som drobca a vyrazila. O niekoľko minút som zbadala
rieku a vedľa nej kopec. V tej chvíli bol zasypaný žiarivou zeleňou a
púpavami. Ja som si ho pamätala hlavne biely, z čias detských zimných
radovánok, ktoré sme tam trávili na sánkach a ujúkali. V lete som si tam
ako tínedžerka občas čítavala. Potom dlhé roky nič. Zastavila som na
okraji cesty a vyšla von. Vzduch tak zvláštne „voňal“. Miešala sa
v tom jar s trávou i kvetmi, a potom tie divné pachy, ktoré to celé
ohyzdili. Podišla som k brehu. Takmer som sa potkla na prázdnej fľaši od
piva, vedľa ktorej ležal kúsok nedojedeného už plesnivého párku. Zmenilo
sa to tam. Tak som radšej privrela oči…
Spací Matúš bol kretén. Stačil jeden telefonát a prerušil hocijakú
činnosť, len aby po ňu prišiel a mohol si zatrtkať. Ani práca mu v tom
nebránila. Veď si len odskočil, rozdali si to a zas sa vrátil. Robil
programátora v akejsi malej súkromnej firme. Okrem toho mal i druhý džob,
ktorý ale prísne tajil. V rámci neho cestoval po svete, do Ázie, do Ameriky
či len po Európe. Odmietol o ňom ale povedať pravdu. Vytvoril si kryciu
verziu, ktorá síce bola od začiatku po koniec vymyslená, ale aspoň
poslúžila ako zábavná téma rozhovoru. „Vraví, že pracuje v akejsi
spoločnosti, čo odpratúva mŕtvoly po mafiánoch. On má na starosti sáčky.
Chodí po marketoch a špecializovaných predajniach a zháňa tie správne
veľkosti. Na Číňanov stačia menšie, pre ostatných už musia byť kus
dlhšie.“
Ako som tak sedela, šum rieky zrazu prerušil akýsi chichot. Neďaleko sa
spoza stromu vynorila kymácajúca sa dvojica. Vzájomne sa podopierali, aby
nespadli, každý v jednej ruke držal poloprázdnu fľašku chľastu.
„Laláááá,“ falošne ťahala pripitá bruneta. „Lááááááááá,“
nasledoval ju blondiak s náušnicou v uchu. Bruneta sa zrazu zrútila na zem
a zvracala pri malom kríčku. Chlap sa rehotal a grgal. Ja som toho dňa nepila
nič, ale tiež sa mi chcelo dáviť.
Matúšova pozícia vo firme vraj bola nesmierne dôležitá. Vždy, keď
mafiáni vyprodukovali novú mŕtvolu, musel prísť na miesto a zabaliť ju do
sáčku. Až tak ju dali do auta. Volali to bezpečnostný manéver. Keby ich
náhodou zastavila polícia a otvorili kufor, neuvideli by mŕtvolu, ale
sáčok. Ďalší chlap mal na starosti povrazy, ktorými sáčky zväzovali.
Mali tiež kyselinára, ktorý telá posielal na kyslé veky. Obaja vedeli, že
sú to žvásty, ale bavilo ich vŕtať sa v tom. „Raz, keď som bol
v Ázii, mal som skoro malér. Nikde nemali sáčky. Odvtedy vždy keď
cestujem, nejaké si so sebou pre istotu pribalím.“ Toho dňa si ale
nepribalil kondóm a tak nič nebolo. Posedeli v aute, zanadával, keď mu bez
toho nedala, a spoločná vychádzka rýchlo skončila.
Vravela mi, že je tam svinstvo. „Všade samé odpadky, pľuvance a
použité vieš čo.“ Myslela som, že zveličuje. I keď som tam sedela, a
všetok ten bordel kvitol okolo mňa, nechcela som si to naplno pripustiť.
Možno to bolo mojou pretrvávajúcou naivitou, zatiaľ čo ona stála nohami
pevne na zemi. Spoznávala na vlastnej koži, akí sú chlapi. S každým
sklamaním videla svet jasnejšie, zatiaľ čo ja som si ho prifarbovala
všakovakými pastelkami podľa potreby. „Raz ťa to zlomí, uvidíš. Mala by
si sa vysrať na sny a žiť.“ Tí dvaja boli nechutní. Totálne ožratí,
ani si ma nevšimli. Musela som odísť, lebo sa mi hompáľal žalúdok.
„Prečo s ním vlastne chodíš von?“ spýtala som sa jej raz.
„Užívaš si to aspoň?“ Zamyslene na mňa pozrela. „Neviem. Spočiatku
to bola sranda. A celkom ma priťahoval. Teraz je to už na nič, ale…“
„Tak prečo to neskončíš? Máš na viac ako na takého…“ Chvíľu
stála v tichosti. Potom jemne pokrčila plecami a kukala do zeme. „Je to
lepšie ako sedieť sama na intráku,“ precedila napokon a pomaly ku mne
zdvihla oči. Mali sme niečo spoločné. Hľadali sme svoju „žabu“. A obe
sme ju nemohli nájsť. Vraví sa, že len jedna je tá, ktorú keď pobozkáš,
zmení sa na princa. Tie naše sa nemenili. Moje žaby sa predo mnou skrývali
pod lístie, tie jej síce ostávali, ale len ako kamarátske ropuchy alebo
spací skokani.
Prechádzala som sa hodinu. Hľadala som staré krásne miesto pri rieke.
Nenašla som. Stretla som pár opilcov a bezdomovcov, akýsi mladý pár
prepletený do seba pod stromami, čiernu mačku bez majiteľa a hordy kov.
Dokonca som zakopla o špinavé injekčné striekačky. Keď som sa blížila
k parkovisku, stálo tam to auto. Nádherné nablýskané fáro. Sedela v ňom
dvojica mladých, ktorí sa bozkávali, a on jej rozopínal blúzku. Zrazu sa od
neho na chvíľu odtiahla a ja som ju spoznala. Zhrozila som sa a rozbehla sa
k nim. Ako šialená som búchala do dverí. Nevšímali si ma. Už bola nahá
a on po nej prechádzal jazykom. Kričala som na plné ústa. Trieskala som bez
prestania. Dokelu! Udierala som päsťami do dverí, až kým ma neopustili
sily. Zvalila som sa na zem so slzami v očiach a videla všetku tú
špinu okolo.
Ten chlap v aute sa volal Zdeno. Jeden z tých spacích, čo prídu, keď
zavoláš… A na zadnom sedadle mal čierne sáčky z Metra.
Nahrávání ...
