Tí chlpatí (a neznámy s briadkou)
NezařazenéNepoznám ho, ale viem o ňom pár vecí. Študuje psychológiu. Je vysoký a píše poviedky. Videla som ho raz. Došlo k tomu pred dvoma týždňami v Prešove na jednej literárnej akcii.
Nepoznám ho, ale viem o ňom pár vecí. Študuje psychológiu. Je vysoký a píše poviedky. Videla som ho raz. Došlo k tomu pred dvoma týždňami v Prešove na jednej literárnej akcii. Nik nás nepredstavil, tak sme ostali bez toho. Stál niekde obďaleč a rozprával sa so skupinkou literátov. O jeho mene som sa dopočula už pred časom. No až v tú chvíľu získalo tvár. Nosí briadku. Jemnú. Svedčí mu.
Nepoznám ho, ale čítala som už jednu jeho poviedku. Hlavnú rolu v nej hrali chrobáky a zvíťazil s ňou v jednej veľkej literárnej súťaži. Nemala takmer žiaden dej. Proste sa tie potvory začali rojiť v byte jedného chudáka s rodinou. Taký jednoduchý námet. Ale poviedka to bola jedinečná. A podarilo sa jej, i napriek mojej nechuti k hmyzu, nevzbudiť vo mne pocit odporu či znechutenia. Svojím jazykom ma nadchla a pohladila na duši. Áno, tak sa má písať poviedka. Tomuto hovorím talent. Jednoduchosť podaná nevšedne.
Na tej stránke, kde som našla poviedku, nachádzala sa i jeho fotka a stručný popis jeho existencie. Študuje psychológiu. Vyhral rozličné súťaže. Na obrázku mal briadku. Jemnú, svedčila mu.
Odohralo sa to v izbe podobnej internátnej, v obývačke podobnej našej doma a chodbe, ktorá bola prosto chodbou. Stáli sme u neho v izbe a rozprávali sa. O čom, to si už nepamätám. Vzhľadom k nadchádzajúcim udalostiam to ale nemá význam. Prekvapil ma pocit, ktorý som vtedy cítila. Páčil sa mi. Prišlo mi to zvláštne. Veď dovtedy ma niečo také v súvislosti s jeho osobou nenapadlo. Prekvapilo ma to ešte viac ako fakt, že som stála v jeho izbe.
Rozhovor niekam plynul a my sme plynuli smerom k posteli. Sadli sme si. Prúd rozhovoru neprestával. Práve vo chvíli, keď mohla nastať zmena a rozhovor sa mohol zvrtnúť v niečo iné, sa to stalo.
Strhla som sa, vstala a urobila pár krokov od postele. V mojej tvári sa zračila hrôza.
„Čo sa deje?“ nechápal.
Slová sa pod tlakom zdesenia nedostali von. Len som ukázala rukou na posteľ. Sedelo to meter od neho. Len šesťdesiat centimetrov od miesta, kde som sedela ešte pred chvíľou ja.
Malo to chlpaté nožičky a zelené telíčko s tučným zadočkom. Zaguľateným, plným ktovie akej hnusnej gebuziny. Najväčší pavúk v mojom živote. Existujú zelené pavúky?
Nezmyselná otázka, keďže jeden tam sedel. A vyzeral živo. (Hýbal sa, našťastie polohu takmer nemenil. Asi by som umrela, keby začal kráčať smerom ku mne). Mohol mať (vyrážalo to dych je slabé spojenie slov) osem centimetrov. Osem! Mne stačia dva centimetre pavúčieho tela a hrôza prichádza. Tam ich sedelo štyrikrát toľko.
Zvláštne, ale výraz jeho tváre si neviem vybaviť. Totálne prázdno.
Musela som preč. Nebola to skutočnosť, v ktorej blízkosti som chcela zotrvávať. Cieľom sa stala obývačka. Došla som tam, vydychujúc od úľavy, že som tej chlpatej beštii utiekla. Stále panoval stav mierneho vyvedenia z vnútornej pohody, ktorú to stvorenie narušilo. Miestnosť mi silne pripomínala obývačku v našom starom byte. Mala také isté rozmery. I nábytok sa jej silne ponášal. Čo robí takáto obývačka na internáte? Zmätenosť bolo to, čo sa ma zmocňovalo.
Zastavila som sa niekde meter a pol od okna. Dych sa pomaličky upokojoval, i keď tlkot srdca ešte nebol úplne v normále. Hlava sa otočila doľava. Ach!
V jeden deň druhé prekonanie rekordu. Nie je toho trochu priveľa?
Čierny. I tento mal chlpaté nožičky. Dokonca ešte chlpatejšie. Dĺžka činila dobrých desať centimetrov. Dokelu, čo sa to tu deje? Nie sme v džungli. Ako sa to tu nabralo? A kde je on?
Stretli sme sa na chodbe. Mierne som sa triasla. Ruka smerovala k oknu v obývačke. Musel si ho všimnúť i na diaľku. Všimol si. Bezradnosť.
Ako sa zbaviť niečoho tak veľkého? Nerozpučíš to. No, teoreticky to nie je vylúčené, ale kto by to urobil? Viete si predstaviť, čo by z toho vyšlo za svinstvo? Tá predstava vyvoláva nevoľnosť. Zavrhnuté.
Tak čo? Chytiť do ruky a vyhodiť? Vtipné, veruže. Ani za svet. Veď,…veď to môže ublížiť, či nie? Zavrhnuté.
Stáli sme v chodbe oproti sebe a nerobili nič.
Nemusí to byť veľké, aby človeka vydesilo.
Áááá! Padol rekord v tesnosti. Päť centimetrov od mojej nohy. Bol menší než predošlé, ale o to nechutnejší. Vyškieral sa na mňa. Sviniar!
Tretie pavúčie zjavenie sa stalo jasným popudom k aktivite. Žiadna miestnosť nie je bezpečná. Žiadna nie je čistá. Sú všade. Otvoril skriňu v rohu miestnosti a vybral vysávač.
Čo bolo ďalej, neviem. Moje posledné myšlienky patrili predstave, ako sa tie veľké telá kopia v tele vysávača a pochybnostiam, či ich to zničí. Môže sa hmyz takej veľkosti vysávať?
Ráno bolo bez pavúkov. Ale plné otázok. Nepoznám ho. Ten kúsok očného kontaktu, ktorý sme prežili, je takmer zanedbateľný. Na jeho fotku som sa dívala len pár sekúnd. Nikdy som si ho nepredstavovala. Nezakrádal sa do mojich myšlienok. Tak prečo sa zrazu, len tak, vkradol do mojej noci a zahral si v mojom sne? Možno to bude tými chrobákmi, ako vyliezali z nábytku a chodili po dlážke. Lenže tie ma nedesili. Vedela som, že sú len v riadkoch jeho poviedky a moja dlážka a môj nábytok sú ich telami nedotknuté. Pavúky ale desili. A čo znamenal ten prekvapivý pocit náklonnosti? Kde sa vzal?
Druhýkrát som ho videla v zime. Na ďalšej literárnej akcii. Vošla som do miestnosti plnej ľudí a stoličiek. Trochu nervózne som sa obzerala, či nezazriem známu tvár. Samej sa mi čas tráviť nechcelo. Postával na opačnom konci. Zbadala som ho, keď sa dvaja starší páni posunuli doľava. Rozprával sa so skupinkou literátov. Mal jemnú briadku. Svedčala mu. Pocit náklonnosti prebudením nevyprchal.
Blížila som sa k ich skupinke. Sedel na záclone za jeho chrbtom. Nemal ani dva centimetre. Malý čierny. Nedalo mi. Musela som sa usmiať.
Nahrávání ...
