iList.cz » Den v kůži pracovnice podatelny

Den v kůži pracovnice podatelny

14. 8. 2006 | Roman Kmak | titulní obrázek

Podateľňa je miesto, kadiaľ prejde každý list, ktorý prichádza do školy, alebo ktorý škola posiela. Pracujú v nej dve dámy, podľa organizačnej hierarchie patrí pod Technicko-správne oddelenie. Južné mesto a Jindřichův Hradec majú vlastné podateľne. Vyplniť prihlášku, doplniť prílohy, všetko skontrolovať, zalepiť do obálky a poslať doporučenou poštou na adresu školy. Pamätáte sa na to? Premýšľali ste niekedy nad tým, koľko pošty sa školou premelie?

Vyplniť prihlášku, doplniť prílohy, všetko skontrolovať, zalepiť do obálky a poslať doporučenou poštou na adresu školy. Pamätáte sa na to? Premýšľali ste niekedy nad tým, koľko pošty sa školou premelie? Mám na mysli klasickú papierovú poštu, takú akú som ja nepoužíval ani nepamätám. Tej pošty je naozaj veľa!

Začíname o siedmej„Ty ideš do podateľne?” pýtali sa ma udivení členovia redakcie. A drvivá väčšina z nich dodávala, že nemajú vôbec tušenie, kde podateľňa je. S empatiou mne vlastnou som im vysvetlil, že ak budem potrebovať zachrániť, nájdu ma v miestnosti s poštovou schránkou oproti posluchárni A.

So zlepenými očami som dorazil podľa dohody na pol ôsmu. Čakám zhon, stres, samé obálky a pripravujem sa na to, že budem zapriahnutý do práce a budem musieť pomáhať. V podateľni ma však čakajú dve usmievané dámy, ktoré mi na otázku „S čím vám môžem pomôcť?” odpovedia, že s ničím, všetko je hotové a ja si mám dať čaj a posadiť sa. „V podateľni začíname o siedmej,“ vysvetľuje mi jedna z pracovníčok Anna Málková. A oficiálne majú otvorené od pol ôsmej. Dovtedy je potrebné roztriediť a zapísať poštu, ktorá sa bude odosielať. „Doporučené listy a zásielky do zahraničia sa posielajú len na základe povolenky,“ upresňuje druhá pani od poštovej pečiatky Štěpánka Binarová.

Pozerám sa na úhľadne utriedené listy, ktoré postupne nakladáme do vozíka. Na pošte ich vyložíme a odovzdáme pracovníkom pošty. „Na druhý deň si vyzdvihnem potvrdený podací lístok,“ vysvetľuje postup Anna Málková. Z pošty sa ale vracia nespokojná. „Predstavte si, že opäť je tam tá zmena, ktorá to nestíha,“ rozčuľuje sa pani Binarová. Dozvedám sa, že na pošte nestihli spracovať doporučenú korešpondenciu pre školu. Škoda, chcel som vidieť všetok cvrkot, ktorý sa na podateľni odohráva.

Február? Smrť!

Ekonóm sa opýta: „Koľko?” Konkrétne koľko sa denne prejde podateľňou listov. Vraj je to rôzne. Najhorší je február. „Skôr nám chodilo okolo desať až jedenásť tisíc prihlášok. Teraz ich je aj dvadsaťpäť tisíc,“ šokuje ma pani Málková. Ja len ticho zahvízdam. Moja predstava je taká, že na podateľni majú už koncom februára kľud a môžu si vydýchnuť. Rázom som vyvedený z omylu. „Rozhodnutia, odvolania, prípadne žiadosti o spresnenie prihlášok, to všetko samozrejme prejde cez podateľňu,“ je mi rázom objasnené. Najhoršie na tom je, že všetko sa posiela doporučene. Okrem toho, že je potreba zaplatiť poštovné za tieto zásielky, musí sa každá odchádzajúca doporučená zásielka zapísať. Áno, robí sa to spoločne pre všetku poštu na podateľni. Počas normálneho mesiaca sa vydá na poštovné okolo päťdesiat tisíc korún.

Stratiť niečo je neprípustné

Trochu škodoradostne konštatujem, že v tom množstve listov a výkazov nemôžu mať celkom poriadok a očakávam vyhýbavú odpoveď. „Naposledy keď som tu mala kontrolu z pošty a porovnávali sme naše záznamy so záznamami pošty, sedelo všetko na halier,“ opäť ma vyvádza z omylu pani Málková a ukazuje mi výkazy, na základe ktorých si pošta účtuje poplatky. Je to presne to známe „poštovné úverované“. „Len listy do cudziny musíme platiť v hotovosti, pošta si to prísne kontroluje,“ upresňuje pani Binarová. „Stratil sa vám niekedy nejaký list, alebo balík?” nedá mi neskúsiť šťastie ešte raz. „Chvíľu poseďte a uvidíte,“ schladzuje moju zvedavosť pani Binarová.

Pochopil som, až keď prišla vzdvihnúť poštu jedna zo sekretárok a tvrdila, že jeden z listov sa na podateľni stratil, alebo vôbec do školy nedošiel. Skrátka a jasne, ona ho nemá. „A sme doma,“ podpichujem obe dámy. Tie si ale horlivo sadajú za poštové hárky a prechádzajú jeden po druhom. „Ty hľadaj koncom februára, ja sa pozriem na začiatok marca,“ rozdeľuje pohotovo prácu tá viac vytočená. Nastáva horúca chvíľa, ktorú nedokáže rozptýliť ani príchod našej fotografky. „Mám to!” víťazoslávne vykríkne pani Binarová a ukazuje mi hárok potvrdený poštou. Ten list naozaj do školy došiel a podľa knihy prevzatej pošty si ho sekretárka katedry vyzdvihla. Na otázku, kedy sa to stalo, som dostal odpoveď, že asi pred rokom. Prestávam s podpichovačnými rečami a snažím sa zorganizovať fotenie.

Čapkov pán Kolbaba

Pri roztrieďovaní zásielok podľa prijímateľov do priehradok sa dozvedám, že v podateľni sa niekedy cítia ako najlepší listonoš na svete – pán Kolbaba z Čapkovej Pošťácké pohádky. „Odosielatelia si niekedy myslia, že vieme čítať aj tie myšlienky, ktoré do listu nenapíšu,“ vysvetľuje mi pani Málková počas toho, ako otvára listy s nekompletne vyplnenou adresou a zisťuje, kto by mohol byť ich príjemca. „Tento má šťastie, napísal fakultu aspoň do tela listu, niekedy sa s tým ľudia vôbec neobťažujú,“ povzdychne si „pani Kolbabová“.

A tie priehradky. Asi sa mi na celom dni páčili najviac. Každá fakulta, rektorátne pracoviská, knižnica a niektorí so svetom často korešpondujúci učitelia majú vlastnú priehradku. Rozdeľovať prichádzajúcu poštu do týchto priehradok mi prišlo veľmi zábavné a dôležité.
Zásadne bez počítačovCelkom sa divím, že v priestoroch podateľne nevidím počítač. „Vystačíme si bez neho,“ uzemňuje ma jedna z dám. Vypisovaním na počítači by sa to všetko údajne komplikovalo a zdržovalo. „My to už máme v ruke,“ vysvetľuje druhá vášnivá vypisovateľka podacích lístkov. Celkom to nechápem, ale vidím, že to tak funguje. Nemám potrebu dámy ďalej o nutnosti pokroku presviedčať.

Pošta pre študentov

A čo pošta pre študentov? „Nie, nie, nie,“ dozvedám sa. S pomocou pedagogického oddelenia musia vraj často dohľadávať, kam adresát patrí a či vôbec na škole ešte študuje. V tejto chvíli sa nepriznávam, že mi raz omylom prišiel list na moje meno do školy.

Väčšinou posielam študentov v rubrike „Deň v koži“ navštíviť pracovníkov toho oddelenia, kde trávim svoj „Deň“. Do podateľne vás ale posielať nebudem. Stačí, keď im pošlete list.