Sú filmy, ktoré vás priklincujú ku stoličke a nepustia vás ani len na záchod. Potom sú filmy, v ktorých sa celý čas nič nedeje, a vy to s trpkosťou (ak vôbec) dopozeráte z toho istého princípu, ktorý vás prinútil dočítať knihu Červený a Čierny do konca. Niekde medzi tým sa nachádza kinematografický čaj o piatej, filmy bez akejkoľvek snahy o štipku akcie, napätia či drámy, a predsa od nich neviete odtrhnúť oči.
Do tejto kategórie spadá Albatros. Čo už len môže byť zaujímavé na každodennom živote chlapa starajúcom sa o trávnik golfového ihriska kdesi na islandskom vidieku? A predsa. Mnohým z nás dáva tento film nádej, že naše životy sú predsa len o niečo lepšie od osudu psieho exkrementu ležiaceho vedľa chodníka.
Nie je dobrodružstvo ako dobrodružstvo
Ak by ste ale veľmi túžili vymeniť hlavné mesto za niečo pokojnejšie, skúste sa presťahovať za priateľkou do jej rodného mestečka v západných fjordoch, aby vás tam mohla opustiť kvôli futbalistovi. Jediné, čo vám ostane, je golfové ihrisko, despotický šéf a dvaja svojrázny kolegovia, ktorých jediným životným cieľom je dokonalé opálenie. Hlavný hrdina však dokázal premeniť celú zásielku citrónov, ktorú mu láskavo postavil do cesty život, na úplne novú sladko-kyslo-horko-trpko-lahodnú príchuť limonády.
Aby však toho nebolo málo, blíži sa veľký turnaj, o ktorý bojujete s neďalekým ihriskom. Pridajte k tomu fanatického greenpeace-aka, ktorý by bol schopný vlastným telom chrániť hoc i pásomnicu, dávku záchodového humoru, zahraničný ženský futbalový tým plný mladých futbalistiek a krásu islandskej prírody a o dokonalú nedeľnú pohodičku máte postarané. Veď nič nie je upokojujúcejšie, než s úsmevom na perách pozerať na tragikomický život niekoho iného a užívať si ten chvíľkový únik z reality.
Foto: archiv Severského filmového klubu, vimeo.com
