„Ahoj mami, rozhodol som sa stráviť leto v Amerike. Pošleš mi peniaze
na letenku?“
„Zbláznil si sa? Celý rok doma nie si, z Prahy sa vrátiš ledva na
Vianoce a teraz si sa rozhodol odísť ešte aj na celé leto? Navyše tak
ďaleko? A sám?!“
Časť prvá: (z)oznámenie
Hovorí sa: mladosť- pochabosť. Hoci si to mladí neradi priznávajú, je
v tom veľký kus pravdy. Radi sa púšťajú do rôznych dobrodružstiev,
majú často šialené sny a odvážne nápady. A to, čo mladých najviac
láka, je cestovanie a objavovanie cudzích krajín. No ich starostliví
rodičia ich v tom nie vždy podporujú. Ale veď čo by to bola za mladosť,
keby sme neskúsili na vlastnej koži, ako chutí naozajstný svet? Aj moji
rodičia samozrejme reagovali podľa šablóny. Pravda, nechodím domov práve
každý víkend, ale toto prirovnanie bolo tiež neprimerané. Po chvíli
vysvetľovania účelu mojej cesty sa však upokojili. Konečne sa totiž
zoznámili s populárnym programom Work and Travel.
Časť druhá: papierovanie
Keď pochopili, že je veľký rozdiel medzi WaT a cestovaním na blind po
strednom východe, mohol som pokračovať s podrobnosťami: zamestnávateľ,
ubytovanie, víza… Ono to na začiatku znie veľmi pekne, kým sa do toho
človek nemusí pustiť. Zrazu ma zavalila hŕba papierov, zmlúv, jazykových
testov a otázka, či chcem ísť do Virginie alebo Marylandu, nakoľko má môj
zamestnávateľ dosť široké pôsobisko po celých Štátoch. Čo ak ma budú
chcieť poslať do Baltimoru? Zábery nepokojov v správach mi bohato stačili
na jasnú voľbu: Virginia.
Ešte vtipnejšie je, keď zrazu zistíte, že nemáte platný pas. Najmä,
keď to celé vybavujete na poslednú chvíľu. A domov to máte cca osem
hodín cesty. Tak sa stalo, že som raz ráno musel neplánovane sadnúť na
vlak do rodného mesta, ísť sa vyfotiť k pánom policajtom a na otočku sa
vrátiť do Prahy. Aspoň som si urobil pekný výlet a po dlhom čase opäť
videl Tatry. O týždeň mi dorazil do Prahy pas a ja som sa mohol konečne
vybrať do Student Agency. A čo tam na mňa čakalo? Ďalšie zmluvy a pohovor
v angličtine. Avšak aj túto misiu som úspešne zvládol a mohol
pokračovať do ďalšieho levelu.
Časť tretia: výcvik
Jedného dňa som si našiel v schránke email od môjho zamestnávateľa,
v ktorom boli uvedené informácie ohľadom plaveckých skúšok a lifeguard
výcviku. Do Ameriky totiž idem robiť, tak ako väčšina uchádzačov WaT,
plavčíka. Vtedy som zistil, že tam hore ma asi niekto nemá rád. Nie asi,
určite! Akurát totiž prebehali majstrovstvá sveta v hokeji a zo všetkých
možných dátumov si moji nadriadení vybrali víkend, kedy sa v Ostrave hral
zápas Slovensko – Dánsko. Že čo je na tom zlé, keď neuvidím jeden
zápas? Jedna dosť dôležitá vec: mal som na neho už niekoľko mesiacov
kúpený lístok! Našťastie sa podarilo nájsť kupca, takže aspoň po
finančnej stránke nastala určitá kompenzácia. Ale tá predstava, ako si
kamaráti užívajú majstrovstvá, kým ja trčím na prednáške
o resuscitácii, bola deprimujúca.
Každý z nás však musí prinášať obety v záujme vyššieho dobra. Na
záver predĺženého víkendu prebehli plavecké skúšky a písomný test
zakončený ústnou skúškou. Úžasný pocit, pokúšať sa vytiahnuť
z bazéna chalana, ktorý je dvakrát väčší ako vy. A do toho
znervózňujúce pokriky inštruktora, aby som prestal obeť topiť. Tak nech si
vyberie, utopím buď obeť, alebo seba, oboch nás očividne zachrániť
nemôžem. Celé je to však vec cviku, po pár opakovaniach sa do toho človek
dostane a skúškami hravo prejde. Horší však bol písomný test a ústna
skúška: ako hlboko stláčam hruď dieťaťa? Jeden či dva palce? A volám
najprv záchranku, alebo najprv zachraňujem… dospelý „call first“,
dieťa „care first“… ufff, aspoň niečo si pamätám. A čo robiť pri
uhryznutí / poštípaní / šoku / popálenine / infarkte / mŕtvici…? Vďaka
bohu za študijné schopnosti vysokoškolákov. Dve noci predsa na tristo
stranovú knihu bohato stačia. A tak, hoci s odretými ušami, ale úspešne
som sa stal certifikovaným plavčíkom.
ČTĚTE TAKÉ:
