Konečne nadišiel môj deň D, môj pohovor na ambasáde. Keď som tam
dorazil, jediné, čo som našiel, bol rad desiatok ľudí čakajúcich na vstup
na pôdu Spojených Štátov pri aktuálnom čase pol hodiny po ich dohodnutom
termíne. Najprv som sa potešil, že sa stihnem trocha vydýchnuť a psychicky
sa pripraviť na to, čo ma čaká, no po niečo vyše pol hodine som sa už
začal ale vážne nudiť.
Nakoniec som sa dostal na rad. Zrazu prekvapenie, ochranka mi oznámila, vraj
nie som na zozname. Ľadová sprcha hneď zrána vždy poteší, ešte viac, ak
ste ju ráno nestihli a tak vám ju metaforicky ponúknu v priebehu dňa.
Rýchlo vyťahujem z batoha potvrdenie a dávam ho s drobnou dušičkou
členovi ochranky, ktorý mal momentálne môj osud pevne zovretý vo svojich
spároch. Zo srdca mi spadla hotová lavína, keď sa ukázalo, že Amíci len
prehodili moje meno a priezvisko naopak. Viva la America! Tým sa mi otvorila
prvá z brán.
Na cudzej pôde
Hneď za dverami ma čakali ďalší terminátori ozbrojení detektormi kovov
a košíkmi s visačkami „Visitor“. Po rýchlej kontrole a pripnutí
návštevníckeho odznaku sa mi otvorila ďalšia brána, brána na poschodie.
Tam ma s úsmevom sebe vlastným privítal automat na poradové lístky.
Klikám „Nonimigrant visa“ a sadám si do čakárne.
Po príchode k okienku som spoznal ďalšiu pracovníčku ambasády mierne
deprimovanú životom, ktorá vo svojej nekonečnej láske rozdávala nezištne
svoju auru všetkým naokolo. Prekvapila ma hneď dvomi vecami: 1) bola Češka
(len tak mimochodom, rovnako aj komando v oblekoch tvoriace ochranku…človek
by na ambasáde čakal viac príslušníkov danej národnosti); 2) oznámila mi,
že sa mám presunúť do ďalšej čakárne k ďalšiemu okienku. K tomu mi
aspoň dala Wilberforce Pamphlet, náučné čítanie o mojich budúcich
právach v slobodnej krajine.
Nuž čakám. A študujem. Ako sa nestať obeťou obchodu s bielym mäsom.
Ako sa nenechať zamestnávateľom okrádať. Na aké organizácie sa môžem
v prípade potreby obrátiť. Ako, kde, a za čo všetko môžem
zamestnávateľa žalovať. Pri takých všemocných právach zamestnancov až
nechápem, ako môže byť v Amerike niekto vôbec ochotný podnikať.
Z čítania ma vyrušilo akési vŕzganie, to sa otvárala
posledná brána.
Prvý kontakt s Amerikou
Zamával som mojej spolusediacej a vybral sa odpovedať Sfinge na hádanku.
Prichádzam k okienku, spoza ktorého vykúkal hollywoodsky úsmev so slovami
„Hi. How are you?“ Až mi srdce poskočilo, moja prvá Američanka. „I am
fine, thank you. And you?“ Na rozdiel od zvyšku personálu bola jej dobrá
nálada skutočná. „Why do you want to go to USA?“ Celkom dobre sme si za
tú chvíľu pokecali, len som jej porozprával o mojom štúdiu a pláne
zachraňovať ľudí za veľkou mlákou a ona mi s radosťou moju žiadosť
o víza schválila. Každý poctivý obyvateľ východu si zaslúži zažiť
trocha tej pravej, nefalšovanej demokracie. Aby som to skrátil, nechal som
svoj pas v ich opatere s prísľubom návratu s menším bonusom. Do
týždňa mi na poštu prišiel balík, a v ňom môj pas s mojim prvým
udeleným víza. Téby traste sa, Oidipus prichádza!
