Príbeh o Tarzanovi, opičom mužovi, dokáže prerozprávať snáď každý. Ešte známejšie sú však jeho akrobatické kúsky, skoky zo stromu na strom, ktoré by si chcel vyskúšať nejeden odvážlivec. Ak ste aspoň niekedy zatúžili ocitnúť sa vysoko nad zemou a zdolávať podobné prekážky, ale nevedeli ste kde, lanové centrum je tu pre vás.
Príbeh o Tarzanovi, opičom mužovi, dokáže prerozprávať snáď každý. Ešte známejšie sú však jeho akrobatické kúsky, skoky zo stromu na strom, ktoré by si chcel vyskúšať nejeden odvážlivec. Ak ste aspoň niekedy zatúžili ocitnúť sa vysoko nad zemou a zdolávať podobné prekážky, ale nevedeli ste kde, lanové centrum je tu pre vás.
Predstava podobného dobrodružstva ma vždy vežmi lákala, preto som sa nenechala dlho prehovárať. Dopredu sme ohlásili náš príchod, aby sa na nás mohli pripraviť. Zraz sme si dohodli o tretej na Vysočanskej a v priebehu desiatich minút sme dorazili na miesto.
Privítal nás inštruktor Peter. Rozdelili sme sa do skupiniek po troch (dvaja istili, tretí liezol) a našou úlohou bolo zvládnuť prekážky v malej výške nad zemou. Každá z nich má svoj názov (napr. tramvaj…) a líšia sa obtiažnosťou. Po tejto rozcvičke boli moje pocity vežmi zmiešané. Zrazu bolo totiž treba vyjsť až privežmi vysoko. Pozrela som dolu, zaťala zuby a pustila sa do toho… Kolená sa mi triasli ako nikdy v živote, nebola som schopná ovládať vlastné ruky. So smrťou v očiach som sa chytila prvého lana, potom druhého, až som sa ocitla na konci. Krásny pocit, zrazu som sa vznášala vo vzduchu, a to doslova. Nahor sme sa šplhali ešte dva razy, prvý a tretí raz úspešne, druhýkrát som spadla asi v polovici. Nebrala som to nijako tragicky, i keď v kútiku duše ma to asi predsalen mrzelo. Nie vždy sa však všetko podarí…
Po individuálnych prekážkach sme si vyskúšali tímové, ktoré treba absolvovať vo dvojici, kde sa človek musí absolútne spožahnúť na svojho partnera.
Na záver sme sa presunuli ku Tarzanovmu skoku. Na prvý pohžad to vyzeralo vežmi nevinne. Stačí vyliezť po obyčajnom kole, postaviť sa a skočiť. Táto záverečná fáza mi pripadala najžahšia, alebo lepšie povedané najmenej náročná na odvahu. Ale postaviť sa na kole… Trvalo mi hodnú chvížu, kým som sa odvážila pustiť a zdvihnúť sa na trasúcich sa nohách a vstať na takej malej ploche, že mi palce trčali vo vzduchu. Stačilo sa dobre odraziť, natiahnuť ruky a chytiť sa latky, ktorá sa predo mnou hompážala. Narazila som do nej prstami, ale chytiť som sa nedokázala… Asi preto, že som sa tak vežmi bála a že som tak túžila prekonať samú seba, rozhodla som sa si to zopakovať. Ani druhý pokus však nebol úspešný.
Myslím, že človek v podobných situáciách lepšie spozná sám seba, svoje možnosti aj hranice vlastnej odvahy. Nezáleží na tom, či danú prekážku zvládnete alebo nie, ide skôr o to, či ste v sebe našli potrebnú odvahu, či ste do toho dali všetko. Možno pre niekoho odvážnejšieho, kto sa nebojí výšok, je dostatočne zdatný a má dobrú kondíciu to takýto dojem nezanechalo. Ale ja, s mojím športovým antitalentom a občasným strachom z výšok, som bola v to popoludnie na seba skutočne hrdá.
