Na svojom marcovom zasadaní schválil akademický senát školy na návrh rektorky nový spôsob pridežovania miest na kolejách VŠE. O ním novo definovaných kritériách sa písalo v minulom čísle SL. Zaujalo ma tu zdôvodnenie tohto kroku, ktoré je navonok prezentované ako „zvyšovanie dojazdovej vzdialenosti pre českých študentov“ v čase.
Na svojom marcovom zasadaní schválil akademický senát školy na návrh rektorky nový spôsob pridežovania miest na kolejách VŠE. O ním novo definovaných kritériách sa písalo v minulom čísle SL. Ku faktu, že sa zahraniční študenti dostali do zvláštnej triedy, pre ktorú platia, z mne nejasných príčin, iné podmienky ako pre domácich, takisto ako ani ku tomu, že sa pravidlá hry zmenili jeden až tri roky po tom, ako dotknutí prišli na školu študovať, sa primárne vyjadrovať nehodlám. Zaujalo ma zdôvodnenie tohto kroku, ktoré je navonok prezentované ako „zvyšovanie dojazdovej vzdialenosti pre českých študentov“ v čase.
Na základe údajov, ktoré mi dal k dispozícií pán Chmelík zo SÚZ VŠE, jasne vyplýva, že v rokoch 1999–2001, počas ktorých dostávali všetci zahraniční študenti ubytovanie za rovnakých podmienok ako domáci, sa zvýšila minimálna dojazdová vzdialenosť potrebná pre udelenie lôžka v prvom kole o 4 (!) kilometre. V roku 2002, keď prváci-cudzinci stratili reálnu možnosť na pridelenie kolejí, tj. žiadni noví z nich sa nedostali do systému, sa dojazdová vzdialenosť prekvapujúco zvýšila už na kritických takmer 150 km (počet bodov x 10km). Tento fakt poukazuje na to, že problém sa zrejme nachádza na „strane vstupu“ alebo “výstupu“, resp. na oboch stranách. Teda buď škola prijíma väčší počet prvákov ako je schopná „zvládnuť“ alebo niektorí jedinci študujú na škole „dlhšiu dobu“ a tým zostáva v systéme priveža žudí. (V roku 2002, v porovnaní s predchádzajúcim rokom, sa zvýšil počet prijímaných prvákov o cca 650, ale počet študentov celej školy vrátane JH sa zvýšil o vyše 1300.)
Na obranu vedenia školy treba uviesť dôslednejšie dohliadanie na spĺňanie kritérií (dĺžka štúdia, trvalé bydlisko rodičov), v ktorých je od budúceho školského roku aj náznak začiatku systémových zmien (zanesenie prospechu ako kritéria pre udelenie koleje), ale len pre skupinu „rovnejších“; skupina „rovných“ sa do rovnakého koša nedostala; platia pre ňu tvrdšie kritéria a limitovaný počet lôžok. Prečo?
Nemožno spochybňovať potrebnosť zvyšovania počtu prijímaných študentov, ale to by sa malo diať zodpovedne v úzkej náväznosti na vybavenie školy učebňami ako aj ubytovacími kapacitami. V opačnom prípade budeme svedkami situácie kde sa čakanie v rade na rôzne rutinné úkony stane každodenným až zovšednie. O tlačenici na koleje nehovoriac.
Oponenti budú namietať, že alfou a omegou vyriešenia nakopených problémov je množstvo finančných prostriedkov, ktorými škola disponuje. Súhlasím s nimi, ale dodávam, že na vyriešenie istých problematických otázok je niekedy viac ako množstvo dostupných finančných prostriedkov potrebná vôža a odhodlanie. Všetkých a permanentne.
Odpoveď na to, kto a akou mierou stojí za zvyšovaním dojazdovej vzdialenosti, ponechám na každom z vás, ale myslím si, že rozdežovanie študentov na dve skupiny poukazuje len na nevyhnutnosť (neschopnosť či nevôžu?) definovať od základu nové univerzálne kritériá, rozdielne voči tým, než platili doposiaž a platia stále, ktoré budú odrážať meniace sa pomery a nebudú jednostranne diskriminujúce. Voči žiadnej, miznúcou čiarou na mape oddelenej, skupine.
