Ústredným motívom môjho prvého dňa na americkej pôde bolo pokúsiť sa
udržať Ariadninej nite, večne miznúcej v tme labyrintu. Brána do podzemia
paláca Knossos bola schovaná hneď za dverami lietadla. Prvýkrát som koniec
nite stratil už v predsieni labyrintu, prezývanej aj Dulles International
Airport. Palácová stráž v uniformách s nášivkami v podobe americkej
vlajky ma však po predložení potrebných dokumentov ochotne naviedla
správnym smerom.
Cesta do brlohu Minotaura, a.k.a. office spoločnosti v neďalekom meste
Arlington, bola plná nástrah. Tak som sa rozhodol vykašlať na to mizerné
klbko a radšej som si zaobstaral mapu. Keď som konečne nasadol do správneho
autobusu, jeden problém hneď vystriedal druhý. Čo ak prešvihnem zastávku?
A ako dlho to k nej vlastne ešte potrvá? Naozaj som v správnom
autobuse??
Pre istotu som sa na cestu opýtal mojej spolusediacej. Na moje veľké
prekvapenie som počas našej konverzácie zistil, že je Slovenka.
A lifeguardka, v tej istej spoločnosti. Posledným klincom do rakvy mojich
ilúzií bolo, keď nakoniec zahlásila, že letela cez Moskvu, kde strávila
celú noc. Jediný rozdiel našich ciest bol, že namiesto z Budapešti
vyrážala z Prahy. Ešte viac ako nájdenie spriaznenej duše ma potešilo
zistenie, že ju na zastávke, kde som podľa pôvodného plánu mal len
zameniť hromadný dopravný prostriedok za ešte hromadnejší, čaká osobný
eskort až na miesto určenia.
…a opäť papierovanie
V office sme obaja dostali našu výzbroj, bez ktorej sa na bojisku žiaden
plavčík nezaobíde, ktorá zachraňuje životy. A to doslova. Okolo pása som
si s hrdosťou pripol príručnú lekárničku, nazývanú fannypack
(v preklade ľadvinka). Po slávnostnom ceremoniály prišlo na rad trocha
úradničiny. Tentokrát som mal našťastie za sebou celý tým poradcov
z radov ostatných zamestnancov. Potom mi však slzy umyli úsmev z tváre.
Moja soulmate ma bohužiaľ predčasne opustila. Záver našej výpravy za
dobrodružstvom bol rovnaký ako jej začiatok, v rôznych mestách.
Konečne v cieli
Čakanie na supervisora som si skrátil informovaním ďalekého domova
o mojich aktuálnych novinkách a obedom v podobe niekoľkých balíkov Orea.
Nič nie je lepšie ako Oreo! Hlavne keď ho uvidíte opustené smutne tichučko
plakať na stole v rohu miestnosti, je neľudské nevenovať mu aspoň trochu
pozornosti. Supervisor dorazil, môžeme teda ísť ďalej. Počas cesty autom
do môjho nového domova v meste Fairfax lietali pomyselné facky z každej
strany. Môj supervisor je Poliak. A bývať budem s partiou Slovákov. Zrazu
som sa začal cítiť viac doma, ako keď som doma. Našťastie informácia
o dvoch Srboch, s ktorými sa tiež delím o apartmán, všetko
zachránila.
Po príchode do apartmánu som vyhral jackpot, hoci ruleta sa hrala ešte
v čase, keď som si na dobrú noc povinne čítal Holmana a Vebera. Dostal som
totiž vlastnú izbu. Jej pôvodný účel „sexroom“, ako som bol
spolubývajúcimi informovaný, mi pramálo prekážal. Ale aj smútok za ich
súkromným kúskom raja ich nakoniec prešiel.
Nasledovala prvá návšteva kráľovstva zvaného Walmart, kde zaručene
nájdete úplne všetko. A slovom všetko myslím naozaj všetko. Pre mňa
osobne tam bola prvoradá kúpa bicykla s čo najvyšším medzným úžitkom.
To znamená v pomere ceny a kvality, aby bol lacný a schopný prežiť jedno
leto. Rovno som na ňom začal pri pokusoch dostať sa domov neúmyselne
spoznávať okolie. Prečo som sa ja hlupák vyvyšoval nad Tésea a zahodil už
spomínané klbko nite? Ale Pandorina skrinka nakoniec zo seba vypustila aj
niečo dobré. Mohol som sa narýchlo bližšie zoznámiť s americkou
kultúrou. V skratke: autá sú tu veľké, cesty široké, ľudia ešte
širší a vlajky sú úplne všade. Keď som sa nakoniec dostal domov, moja
príprava na prvý deň vo vraj the best job ever mohla začať.
ČTĚTE TAKÉ:
