Očima…
NázoryPri slove revolúcia sa mi obvykle vybaví násilie, vzbura a ľudia bojujúci za či proti niečomu. Posledný polrok však môj život sprevádzala revolúcia úplne iného charakteru, a miesto ľudí bojujúcich v uliciach si na povrch mojich dní prebojovávali cestu noví umelci a nové skúsenosti z ríše kultúry.
Pri slove revolúcia sa mi obvykle vybaví násilie, vzbura a ľudia bojujúci za či proti niečomu. Posledný polrok však môj život sprevádzala revolúcia úplne iného charakteru, a miesto ľudí bojujúcich v uliciach si na povrch mojich dní prebojovávali cestu noví umelci a nové skúsenosti z ríše kultúry.
Za úvodný moment, ktorý to celé odštartoval, mohla by som snáď označiť podujatie Literárny Zvolen. Keď mi došla pozvánka na vyhodnotenie tejto už pomerne dlho existujúcej slovenskej literárnej súťaže, ucítila som radosť a nadšenie, vôbec som však nečakala, čo všetko sa ním zmení. Akcia trvala dva dni, v rámci ktorých som spoznala plno ľudí, pre ktorých je literatúra a písanie významnou súčasťou života, ako divák som sledovala svoju prvú literárnu kaviareň a v zvolenskom divadle profesionáli prednášali básne jedného z najväčších slovenských básnikov, Miroslava Válka. V druhý deň sa konalo samotné vyhodnotenie a následná beseda s porotou, ktorá rozoberala naše literárne kúsky. Za dva dni som vstrebala viac nového, než mnohokrát ani mesiac neprinesie. Asi o dva týždne na to som jednému chalanovi, ktorí tam tiež bol, no píše už značne dlhšie a za sebou má nejeden literárny úspech, poslala jednu svoju poviedku.
Zobral to vážnejšie, než som čakala, a za pár dní mi ju vrátil i s bohatými poznámkami. Keď som otvorila dokument a pred mojimi očami sa vynorilo červené more, takmer som prepadla zúfalstvu. Uprostred toho červeného mora boli v zátvorkách jeho pripomienky a rady. Toto je tá moja poviedka, na ktorú som bola taká pyšná? Áno, bol to mierny úder a ten deň mi nebolo trikrát do spevu, ale v konečnom dôsledku ma to nakoplo viac než čokoľvek iné predtým a ďalší deň som sa zobudila plná elánu písať, písať, písať a zlepšovať sa. A keď sa teraz dívam na poviedky, ktoré vznikli predtým a ktoré potom, vidím rozdiel a teší ma to. Nedarmo sa hovorí, že kritika je najlepší radca.
Moja kultúrna revolúcia sa však netýkala len nového pohľadu na písanie. Svojím kúskom prispeli i zmeny hudobné. Keby mi niekto pred pol rokom povedal, že začnem počúvať jazz, zasmiala by som sa. Keď nám učiteľ na jednej prednáške odporučil tri albumy jazzového hudobníka Milesa Davisa, bola som si takmer istá, že sa mi to páčiť nebude. Zvedavosť ale zvíťazila, albumy som si stiahla a na svoj vlastný údiv som si pri ich počúvaní uvedomila, že na tej hudbe niečo je. Odvtedy sa Davis stal pravidelnou hudobnou náplňou mojich týždňov a jeho čaru prepadám tým viac, čím viac ho počúvam a stále mi to príde mierne prekvapivé, keďže na inštrumentálne veci som predtým nikdy nebola. Zrazu sa práve oni, v prevedení hudobného génia Davisa, stali zosobnením dokonalej chvíle relaxu. Ľahnúť si večer do postele, zhasnúť veľké svetlo a započúvať sa do tónov skladieb muža, ktorý sa značnou mierou podpísal pod smerovanie jazzovej hudby. Revolúcia sa ním nekončí, stále prichádzajú noví umelci, ktorí ma začínajú oslovovať. Na začiatku roku som zašla na koncert hudobníkov, ktorí si hovoria Osamelí písničkáři. V komornej atmosfére pražského Divadla Na Prádle hrali len hŕstke návštevníkov, no bolo v tom viac citu ako na mnohých megakoncertoch. A keď Jiří Smrž (ktorého som ten večer počula prvýkrát v živote) spieval a hral na gitare, nechýbali zimomriavky a ja som vedela, že ďalší bojovník úspešne vytasil svoje zbrane.
Podobne by som mohla pokračovať i na ďalších kultúrnych poliach, kde sa vo mne okrem iného prebudila (konečne!) chuť k starým dobrým filmom. Zrútila sa tiež barikáda voči klasickej literatúre zostavená z pocitu povinnosti, ktorý priniesla stredná škola, a najradšej by som čítala jednu „starú“ knihu za druhou. Veľký Gatsby od Fitzgeralda sa mi páčil už na strednej, no keď som ho prednedávnom čítala po rokoch druhýkrát, vnímala som ho nanovo a oveľa prenikavejšie. Už som nevidela len príbeh, ale tiež formu, a fascinoval ma autorov jazyk, jeho spôsob podania jednoduchej informácie tak pekne umelecky, no pritom s takou ľahkosťou, akoby tie vety, jedinečné a nevšedné, len tak bez problémov ťahal z rukáva. Už to pre mňa nebol len príbeh o nešťastnej láske, ale dielo omnoho hlbšie a silnejšie, kde samotný príbeh lásky slúžil ako prostriedok vykreslenia povrchnej a ľahostajnej spoločnosti vyšších vrstiev.
Všetky tie zmeny, akýsi prechod či azda dozrievanie, stále prebiehajú, a všetko to staré a to nové rodiace sa, sa v mojom vnútri bijú, a postupne formujú novú vyzretejšiu podobu mojej osobnosti.
Nejedna revolúcia sa skončila tragicky a bez úspechu, no i tak zaplnila stránky novín a historických kníh. O tej mojej, hoc úspešnej, sa svet ani nedozvie, ale v dejinách môjho života jej bude vždy patriť významné miesto.