Už neraz som počula hovoriť ľudí, čo boli v zahraničí, aký šok pre nich bol návrat domov. Tam sa na nich ľudia usmievali a tu ich čakali chmúrne tváre. Aká to mrazivá zmena, napadne vás možno. Škoda, že i u nás to tak nie je. I ja som si kedysi niečo také vravela. No to bolo predtým, ako som bola v USA. Teraz si hovorím, vďakabohu, že u nás je to iné. A dúfam, že to tak i ostane.
Už neraz som počula hovoriť ľudí, čo boli v zahraničí, aký šok pre nich bol návrat domov. Tam sa na nich ľudia usmievali a tu ich čakali chmúrne tváre. Aká to mrazivá zmena, napadne vás možno. Škoda, že i u nás to tak nie je. I ja som si kedysi niečo také vravela. No to bolo predtým, ako som bola v USA. Teraz si hovorím, vďakabohu, že u nás je to iné. A dúfam, že to tak i ostane.
Na prvý pohľad to znie úžasne. Ale bohužiaľ, až také skvelé to vždy nie je. Toto leto som strávila v kempe v Severnej Karolíne, bol to obrovský kemp a celkovo nás tam bolo viacero Slovákov a Čechov a postupne sme tie úsmevy zo všetkých strán všetci znenávideli. Už som to zažila i letá predtým, ale tentoraz to bolo ešte akési silnejšie a výraznejšie. Kamarát to nazval „väzenie úsmevov“.
Ide skleslý Američan po cestičke, stretne vás, nahodí silený úsmev, prejde a zas sa tvári skleslo. Niečo milé na tom je, nechce na vás prenášať zlú náladu. Ale keď sa na mňa usmeje niekto, o kom viem, že som mu ukradnutá a normálne so mnou neprehodí ani slovo, tak ďakujem pekne za taký úsmev. Čo si mám potom myslieť o úsmevoch tých ostatných? A čo znamenajú ich milé slová či pochvaly? Znie to prehnane, ale dá sa v tom ľahko stratiť a človek až nevie, čomu veriť. Kedy je to pretvárka, (veď ľudia na seba musia byť milý, nie?) a kedy je to od srdca?
Najviac ma vždy dostalo, keď sa na mňa niekto usmial a pritom mi hovoril zlú správu. Už pred troma rokmi v inom kempe, keď mi šéfka oznamovala, že uvoľnené skvelé miesto v pekárni dáva nie mne, ale jednej inej dievčine, tak sa pri tom sa usmievala, že veď akú super správu mi to hovorí. A ja, už zmagorená z toho všetkého, som sa zmohla na jedinú blbú reakciu – úsmev.
Tohto roku som sa v kuchyni skamarátila s jedným kuchárom, černochom, hrozne milým Američanom. Starší pán, okolo päťdesiatky, ale vždy mi zlepšil náladu. Ku koncu mi hovoril, ako veľmi si cení naše priateľstvo, že mi potom pošle video, čo nahral, lebo to teraz nestíha spracovať a budeme si písať maily, že už si i zohnal moju adresu. Ja som mu to pravdaže verila. Ale dni po kempe plynuli, a neprišlo ani video, ani jediný mail, hoc i len riadok. To zamrzí.
Nič proti Američanom, oni za to možno ani nemôžu. Sú k tomu vedení od malička, tak ich formuje spoločnosť, je to v ich mentalite. Im sa to vidí správne. No mne to proste nesadne. Takisto ako keď sa vás opýtajú, ako sa máte, je často takmer samozrejmé, že očakávajú pozitívnu odpoveď. Prejavia záujem (skutočný?), spýtajú sa to ich „How are you?“, mnohokrát ani nepočkajú na odpoveď, a idú ďalej. A ak im náhodou stihnete odpovedať, že sa necítite najlepšie, možno sa vám stane i to čo mne, že Američan ostane zarazene stáť s otvorenou hubou, pretože takú odpoveď proste nečakal. Takže si môžete vybrať, či budete tí, čo sa vymykajú „slušnosti“, alebo tak nejako otupiete, a naučíte sa to jednoduché, „fine, thanks“, i keď vám je momentálne na umretie. Ale zapadnete.
Z celého môjho pobytu mi je úplne jasné, že radšej nech sa na mňa niekto mračí, keď ku mne necíti sympatie, akoby sa usmieval. Tak človek aspoň vie, na čom je. Nech povie, keď sa mu niečo nepáči, akoby chválil a v duchu si myslel, to je ale krava. Ale keď sa už niekto usmeje, či pochváli, tak aby človek vedel, že to i niečo znamená a nie je to len hra, ktorú hrajú všetci.
