Keď som prvýkrát vstúpila do budovy VŠE na Jižním Městě, bola som očarená. Naozaj! Bol to pre mňa zážitok vidieť prednáškovú sálu a zvláštny pocit zadosťučinenia, že som sa dostala na školu, na ktorú som chcela. Tešila som sa na prednášky v tejto miestnosti. Pri pohľade na vybavenie som si povedala, že by to mohlo byť zaujímavé a aj by bolo keby…
Keď som prvýkrát vstúpila do budovy VŠE na Jižním Městě, bola som očarená. Naozaj! Bol to pre mňa zážitok vidieť prednáškovú sálu a zvláštny pocit zadosťučinenia, že som sa dostala na školu, na ktorú som chcela. Tešila som sa na prednášky v tejto miestnosti. Pri pohľade na vybavenie som si povedala, že by to mohlo byť zaujímavé a aj by bolo keby…
Keby ma z rozprávky nevytrhla krutá realita, keď som si sadla a čakala, čo nám bude prednášajúci vysvetlovať. No úprimne bez slidov, ktoré nám premietal by som ani len netušila o čom je reč, keďže som si nestihla obsadiť miesto v predných radách. Jeho hlas znel z diaľky a neprítomne. A poviem vám je ťažké dávať na prednáške pozor, ak počujete každé druhé slovo alebo vetu.
Pýtala som sa najprv sama seba, že prečo vyučujúcim škola nedá mikrofóny. A bola som v skutku prekvapená, keď som zistila, že oni ich k dizpozícii majú! Sebavedomie je krásna vec, ale na to aby človek ukričal deväťdesiat minútovú prednášku v sále a dvesto ľudí… No myslím, že aj operné divy by s tým mali problémy a neničili by si dobrovoľne hlasivky.
Tak prečo si prednášajúci myslia, že oni to zvládnu? Ako mne by mohlo byť jedno či si namáhajú hlasivky alebo nie, mne skôr ide o moje poučenie z prednášky, ak si nesadnem do prvého až ôsmeho radu, pravdepodobnosť nepozornosti sa rapídne zvyšuje a nielen kvôli vzdialenosti od prednášajúceho, ale hlavne kvôli nedostatočnej sile ozvučenia bez technickej podpory v podobe mikrofónov. Preto sa pýtam čo je dôležitejšie? To, že prednášajúci nemá rád mikrofón, alebo to, že bez neho stráca pozornosť viac ako polovice poslucháčov?
