Učitelia nechápu, prečo je dianie na škole študentom jedno. Tiež som to zo začiatku nechápal, až som sa nestretol s vedúcim Technicko-správneho oddelenia Tomášom Horským a jeho prístupom ku študentom. Chcel som od neho povolenie na reportáž do rubriky Deň v koži pracovníčky podateľne.
Učitelia nechápu, prečo je dianie na škole študentom jedno. Tiež som to zo začiatku nechápal, až som sa nestretol s vedúcim Technicko-správneho oddelenia Tomášom Horským a jeho prístupom ku študentom.
Chcel som od neho povolenie na reportáž do rubriky Deň v koži pracovníčky podateľne. S dotyčnými dámami som bol dohodnutý, nemali najmenší problém vyjsť mi v ústrety. Pán Horský mi však povedal rázne nie. „Žiaden Deň v koži nebude!“
Nechápem celkom prečo a pýtam sa na dôvod. Dozvedám sa, že pracovníčky na podateľni toho majú teraz veľa a nemohli by sa mi venovať. „Je predsa koniec roka, tak si to uvedomte,“ odbíja ma Horský. Neobstojím ani s tvrdením, že im moja prítomnosť nevadí a že s ňou súhlasia. Horský je neoblomný a mám pocit, že je rád, keď sa ma zbavil tvrdením, že sa mám zastaviť v januári.
Udivuje ma, ako sa niektorí pracovníci školy dokážu odmietavo chovať ku študentom. Možno si ešte stále neuvedomujú, že škola je tu pre študentov a nie naopak. Stále myslia systémom „je to predsa len študent“.
Keby sa škola chovala ako súkromná firma, uvedomila by si, že článok v Študentskom liste je pre ňu veľmi dobrým „PR“ materiálom – zoznamuje študentov s fungovaním školských útvarov, o ktorých existencii často ani nevedia, a vo študentoch sa tým buduje pocit spolupatričnosti so školou. Súkromné, komerčne orientované firmy za takéto aktivity vydávajú nesmierne množstvo peňazí. Vydávajú firemné noviny, posielajú pracovníkov na rotácie a školenia, organizujú neformálne oslavy. Proste si medzi samotnými zamestnancami budujú dobré meno a venujú sa PR.
Keď Študentský list ponúkne takúto možnosť vedúcemu Technicko-správneho oddelenia, ten ju z mne nepochopiteľných dôvodov odmietne. Asi mu nezáleží na tom, ako je jeho oddelenie a jemu podradené pracoviská vnímané medzi študentmi a ostatnými zamestnancami školy. Presne toto je prístup, ktorý živí v študentoch pocit „len sa do ničoho nemiešať, splniť si svoje a odísť z tejto inštitúcie“. Je to skutočne škoda a pomaly začínam chápať, prečo je takmer všetkým študentom jedno, čo sa na tejto škole deje.
