Lístie minulosti
NezařazenéMladý muž prišiel k brehu rieky, postavil sa pred starý mohutný dub a zapálil si cigaretu. Vyfajčil ju a zapálil si druhú. Meravo hľadel pred seba a fajčil. Vyzeral zmätený a zúfalý. Po piatich cigaretách sa pohol, urobil pár krokov späť a sadol si k starému dubu. Balíček cigariet mu vypadol z vrecka. Privrel na chvíľu oči a bezradne pokrútil hlavou.
Mladý muž prišiel k brehu rieky, postavil sa pred starý mohutný dub a zapálil si cigaretu. Vyfajčil ju a zapálil si druhú. Meravo hľadel pred seba a fajčil. Vyzeral zmätený a zúfalý. Po piatich cigaretách sa pohol, urobil pár krokov späť a sadol si k starému dubu. Balíček cigariet mu vypadol z vrecka. Privrel na chvíľu oči a bezradne pokrútil hlavou. V nedeľu ráno sa zobudil. Posadil sa, pretrel si zlepené oči, načiahol sa za balíkom cigariet, ktoré mával na nočnom stolíku pri posteli a nič. Zháčil sa. Pamätal si, že večer ich tam položil. Tak ako každý deň posledné tri roky. Večer si pred spaním zapálil, položil cigarety na nočný stolík, zhasol svetlo, zaľahol do postele a zaspal. Sám ako každý deň posledné tri roky.
Muž pod dubom zdvihol balíček cigariet, jednu vybral, zapálil a priložil k ústam. Rieka bola ten deň pokojná, len občas sa na hladine prúdom niesla vetvička či suchý konárik. Muž si prešiel rukou po tvári, stále ten zúfalý pohľad. V nedeľu ráno sa zobudil a nikde nevidel svoje hodinky. Bývali v prvej zásuvke nočného stolíka. Boli to staré hodinky, ktoré mu pred rokmi dal starý otec. Hral sa na dvore pred domom starých rodičov, kde chodieval na prázdniny. Desaťročný chlapec, ktorý vždy rád vypadol z veľkomesta a trávil čas v záhrade v malej dedinke. Dedko k nemu prišiel, položil mu ruku na rameno a usmial sa. Chlapček mu úsmev opätoval. Mal svojho starého otca veľmi rád. Zrazu dedko vytiahol spoza chrbta malú škatuľku a podal mu ju. „Toto je pre teba, môj drahý. Dal mi ich môj starý otec a jemu ich dal jeho starý otec, keď mal desať rokov. Pekne ich opatruj,“ povedal a opäť sa usmial. Ona mu tie hodinky často brávala. Vravela, že jej sa viac hodia k vlasom. Bola to hlúposť. No nikdy jej nebránil, keď si ich chcela zobrať. Chcel jej ich darovať, no neprijala ich. Vravela, že potom by ich určite stratila. Svoje hodinky vždy stratila. A naviac, takto to malo svoje čaro, keď mu ich zakaždým čo najnenápadnejšie brala.
Muž pod stromom si zapálil ďalšiu cigaretu. Prúdom rieky prešla ďalšia vetvička. No mladý muž si ju ani nevšimol. V nedeľu ráno sa zobudil a uvedomil si, že mu zmizol David Copperfield. Kniha, ktorú mal zo všetkých najradšej. Bola v starom obale, takmer sa rozpadávala. Prečítal ju už mnohokrát. Dala mu ju ona. Našla ju zahrabanú v podkroví domu jej rodičov. Roky sa jej tam nikto ani nedotkol. On sa veľmi potešil. Mal rád Dickensa. Prečítal ju na jeden dúšok. Keď sa nasťahovali do bytu, kde teraz býval, našiel jej miesto v druhom šuflíku nočného stolíka. A posledné tri roky ju každý večer vybral a prečítal pár strán. Každý večer posledné tri roky.
Muž pri strome si zapálil ďalšiu cigaretu. Začal fúkať jemný vetrík. Vetvičky starého duba sa jemne rozkývali. Priletel vtáčik, posadil sa na jeden väčší konár a sedel. Takmer bez pohybu ako muž pod stromom. V nedeľu ráno sa zobudil a nemal ani fotoalbum. Bol to krásny album. V obale z jemnej kože. Odkladal si doň všetky fotky, ktoré pre neho veľa znamenali. Bol tam v kúskoch zachytený celý jeho život. Ako bábätko bol veľmi roztomilý. Malé modré zvedavé očká sa šibalsky smiali, keď sa ho mamka snažila okúpať. Bol živé dieťa. A navystrájal toho za troch. No vyrástol z neho inteligentný a citlivý chlapec. Vyštudoval, na fotke z promócie vyzeral hrdo, no nie namyslene. A bol to fešák. Ale nestal sa z neho sukničkár a vo vzťahoch bol opatrný. Prvýkrát sa naozaj zamiloval, keď mal devätnásť rokov. Nebolo to najkrajšie dievča v okolí. Mohol mať aj väčšie krásavice. Ale očarila ho. Svojou spontánnosťou a schopnosťou tešiť sa z maličkostí. A tak krásne sa smiala. Bola to ona. Venoval jej najviac fotiek v albume. On a ona pri vode, on a ona v novom byte, ona na posteli ako mu nahá pózovala…
Na starý strom pri rieke si sadol ďalší vták. Vietor stále pofukoval a muž stále sedel pod stromom a fajčil. V očiach sa mu zjavila slza. Vyfajčil už celý balíček cigariet. Ostala posledná. Zapálil ju. V nedeľu ráno sa zobudil a chýbalo mu jedno tričko. To mäkké bavlnené tričko s nápisom Ryško. Dala mu ho ona pred piatimi rokmi na narodeniny. Bol od narodenia ryšavý. Najprv mu to prekážalo a deti sa mu smiali. Ale zvykol si. A neskôr bol na svoje vlasy pyšný. Žiaden chlapec v okolí nemal vlasy takej farby. A ona ich milovala. Často ho pomedzi ne hladila, hrala sa s nimi alebo ich malým hrebeňom dokola prečesávala. Hovorieval jej, že je bláznivá, no mal to veľmi rád. Ona sa jeho poznámke vždy zasmiala. To meno mu tam sama napísala. Kúpila farby na textil a dala si záležať. Dával si naň veľký pozor a nosil ho takmer vždy. I do práce. V zime si naň dal ešte hrubý pulóver. Bolo to jeho najobľúbenejšie tričko. Bolo od nej.
Muž pri strome vstal. Potreboval ďalšie cigarety. Prešiel pár metrov smerom k obchodom. Na ulici blízko rieky stál novinový stánok. Kúpil si päť balíčkov a vrátil sa k dubu. Zastal pred ním, zapálil si a dlho naň hľadel. Na konároch stále sedeli vtáčiky. Vietor stále pofukoval. Muž stále hľadel na dub a z úst mu vychádzali obláčiky dymu. V nedeľu ráno sa zobudil a takmer sa rozplakal, keď nikde neboli drevené korálky. Bol to jej obľúbený náhrdelník. Vyrobil jej ich sám. Ako malého ho starý otec naučil vyrezávať z dreva. Vyrezal kopu vecí. No toto bolo jedinečné. Koráliky v tvare rôznych zvieratiek. Nikdy si ho nedávala dole z krku, len keď išla spať. Bola ako malé dieťa. Nevedel jej to vyhovoriť. Nezáležalo na tom, čo mala oblečené. Hodilo sa jej to k všetkému. Niekedy bola až komická. No bola tvrdohlavá. A i keď ju často presviedčal, nech ich občas zamení za nejaké iné, bol rád, že to nikdy neurobila. Posledné tri roky však boli v druhom šuflíku jeho nočného stolíka.
Muž pri starom dube sa rozplakal. Už nedokázal udržať slzy. Odtrhol pohľad od stromu a pobral sa bližšie k rieke. Sadol si na breh, rukami si utieral mokré oči. Ale slzy nevedel zastaviť. Bezducho hľadel na prúdiacu vodu v rieke. Opäť si utrel oči. Silou vôle utíšil plač a zapálil si ďalšiu cigaretu. Bol čas obeda, no nemal chuť jesť. V nedeľu ráno sa zobudil a v byte nebol ani plyšový medvedík. Nikde ho nevidel. Mal už dvanásť rokov. Bol vyblednutý, ale bol krajší ako všetci novučičkí macíkovia v obchodoch. Bolo z neho cítiť ju. Dostala ho, keď bola malé dievčatko. Bol to dlho jej najlepší priateľ. On jej rozumel. Hrala sa s ním, brávala ho na prechádzky, večer mu pred spaním rozprávala rozprávky. Aj keď vyrástla, svojho macíka sa nevzdala. S ním ju prvýkrát uvidel. Prechádzal sa popri jazere neďaleko dedinky starých rodičov. Mala vtedy osemnásť rokov a ten deň sedela na brehu. Mal ruky vo vreckách a premýšľal nad životom. Pozorovala ho už z diaľky. Možno by si ju ani nevšimol, taký bol zamyslený. No ona nenechala nič na náhodu. Vstala s macíkom v ruke a rozbehla sa smerom k nemu. Vyčarila ten najúžasnejší úsmev aký kedy videl a nevinným hláskom spustila: „Môj macík je smädný, nepozvali by ste ho na limonádu do neďalekého bufetu?“ Povedala to tak prirodzene, akoby to bolo úplne normálne. Nemohol z nej spustiť oči. Nezmohol sa ani na odpoveď. „Hlupáčik, tak vás pozývam ja.“ Vtedy sa spamätal a rozosmial sa. Ona sa k jeho smiechu pridala. Odvtedy trávili spolu každú voľnú chvíľku. Niekedy ich sprevádzal aj plyšový macík. Ich spoločný malý priateľ. Posledné tri roky sedával na vrchu nočného stolíka.
Nad starým dubom sa zatiahlo. Oblohu zakryli veľké sivé mračná. No mužom sediacim pri brehu rieky to nijako nepohlo. Ďalej sedel a fajčil. Vyprázdnil už druhý balíček cigariet. Na chvíľu v tomto zlozvyku prestal, chytil si hlavu do oboch rúk a hľadel do prázdna. V nedeľu ráno sa zobudil a v jeho byte chýbali nástenné hodiny. Bol to starodávny kúsok. Kúpila mu ich na výstave starožitných predmetov. Mali tam samé krásne veci. Jedného roku sa vybrali na dovolenku do Talianska. Obaja mali radi historické pamiatky a tak toho pochodili ozaj dosť. V Benátkach bola vtedy táto výstava. Prebiehala v nejakom veľkom múzeu. V jednej sále boli obrazy. Krásne, až to vyrážalo dych. Ten, kto nemá cit pre umenie, by to nechápal, ale oni boli očarení. Prešli niekoľko sál a pred východom bol malý obchodík so suvenírmi. Tam ich zazrel. Viseli na stene nad regálom plným starodávnej keramiky. Nádherné drevené hodiny. Keď uvidela jeho nadšený pohľad, neváhala ani minútu, zvesila ich a ihneď ich zaplatila. Po návrate z Talianska sa nasťahovali do spoločného bytu. Nebolo tam ešte takmer nič. Uprostred spálne veľká posteľ. Steny boli ešte prázdne. Hodiny zavesil vedľa postele hore na stenu. Neskôr pod ne umiestnil nočný stolík.
Pri starom dube začalo pršať. I nebo bolo smutné. Muž vstal a pobral sa smerom na východ popri rieke. Dorazil na starý mestský cintorín. Prešiel pomedzi pár hrobov a zastavil. Boli to tri roky, presne tri roky. Rukami začal hĺbiť do zeme. Keď vyryl dostatočne hlbokú jamku, z vrecka na košeli vybral drevené korálky. Vyrezal ich pred pár rokmi pre ňu. Chcel, aby ju s nimi pochovali, ale jej rodičia boli proti. Bola to ich dcéra, oni ju obliekli a na krk jej dali zlatú retiazku, ktorú jej dali po narodení. Milovali ju. On bol len jej priateľ. Nechcela sa ešte vydávať. Bola príliš divoká a nespútaná. Plná života. Miloval ju. Žili spolu. No pred tromi rokmi ho opustila. Keď ju pochovávali, hodil za ňou snubný prsteň. Chcel ju požiadať o roku. Raz, keď by nadišiel ten správny čas. Teraz vložil korálky do diery a nahádzal na ne hlinu. Zarovnal zem na povrchu hrobu, aby bol pekne uhladený.
V nedeľu ráno už nikto v jeho byte nenašiel denník. Písala si ho od detstva. No veľmi neporiadne. Nemala na to čas. Bola príliš rozlietaná. Vždy chcela niečo robiť. Sršala aktivitou. Len občas, keď unavená po celom dni ležala v posteli a on si čítal, písala doň. Alebo keď bola chorá, vtedy popísala celé stránky. Potrebovala niečo robiť. Nedokázala len tak ležať. Posledné tri roky ležal v druhej zásuvke jeho nočného stolíka. Nikdy ho neotvoril. Neprečítal ani riadok. Raz jej nakukoval cez plece, keď písala a vyhrešila ho, že to sú jej tajomstvá.
Muž bol už celý premočený. Uprene hľadel na jej meno vyryté na náhrobnom kameni. V tej chvíli dážď ustal. Muž vstal, poslednýkrát sa pozrel na hrob a odišiel. Blúdil uličkami mesta a spomínal.
Keď prišiel domov, bola už tma. Bol unavený. Rozhliadol sa po izbe. Všetko ju pripomínalo. Žil v spomienkach už tri roky. Tak mu to vyhovovalo. Aspoň kúsok z nej bol vždy s ním. Dal si sprchu, obliekol si nočný úbor a zapálil si svoju večernú cigaretu. Bola sobota večer. Balíček cigariet položil na nočný stolík. Ako každý večer posledné tri roky. Zhasol svetlo, ľahol do postele a zaspal. Nemohol spať a tak sa o desiatej večer prebudil. Oči mal mokré od plaču. Zas ju videl. Bola vždy divoká a spontánna. Ten deň odchádzala do obchodu. Veselo vyšla z brány, poskakovala a pospevovala. Uprostred cesty sa zrazu otočila a pozrela na okno ich bytu. Odtiaľ ju často pozoroval. Zakývala. Bola to posledná vec v jej živote. Auto šlo veľmi rýchlo, nestihlo ubrzdiť na jej náhle zastavenie. Muž v posteli mal tento sen často. Vedel, že takto to už ďalej nejde. Vstal z postele, zobral veci z nočného stolíka, zvesil drevené hodiny a odniesol to von do smetí. Len jej denník sám spálil, aby nikto nenarušil jej súkromie.
V nedeľu ráno sa zobudil a začal nový život. Balíček cigariet ležal na zemi vedľa postele.
Nahrávání ...
